Tervetuloa Suomeen (Päivä yksi) alebo o vtipoch o Fínoch, miešaných drinkoch a 32 hodinovej ceste

Aký je rozdiel medzi fínskym introvertom a fínskym extrovertom?
Introvert sa pri rozhovore s vami pozerá na špičky svojich topánok, extrovert na špičky vašich.

Za dve hodiny sa osobákom dostanete z Liptovského Mikuláša do Žiliny. Prečo nie,  je to spravodlivý čas akurát tak na prečítanie si nejakej dobrej (prípadne aj zlej) knihy, poobzeranie sa po krajine, mihajúcej sa za oknom, a na krátku konverzáciu s milou pani sprievodčíčkou, ktorá ešte v tejto hodine nemá plné zuby prechádzania po vozňoch a vyhadzovania opilcov.

Zvyknutá na cestovanie tohto typu môžem povedať, že je očarujúci pocit vyjsť z dopravného prostriedku po spomínaných dvoch hodinách a ocitnúť sa o tisíc osemsto kilometrov ďalej, ba čo viac, ocitnúť sa v krajine polnočného slnka, v zasľúbenej zemi..

Áno, som vo Fínsku.

Ten očarujúci pocit z toho, že skoro lusknutím prsta prekonávate moria, na ktorých námorníci umierali od hladu, ponorkovej choroby či túžby po ženskom tele, netrval dlho. Nestihla som ani pobozkať fínsku zem (ani som to nechcela riskovať, pretože na chrbte som mala dvadsaťkilový ruksak a dostať sa opäť na nohy by nebolo jednoduché) a už som si to šinula na autobus do Helsínk. Letisko. Bam, plno ľudí, značiek a šípok. Nie je jednoduché na prvý krát sa trafiť do správnych dverí, a keď som prechádzala tými, ktoré mali na sebe veľký varovný (pravdepodobne červený, lebo viete, DANGER) nápis „No return after this point“, nebolo mi všetko jedno. Nepomenovateľná obrovská plocha pred letiskom. Bam, plno ľudí, áut a autobusov. Šťastne som sa dotackala na autobusovú zástavku, o ktorej som nepochybovala, že je tá správna práve pre mňa. Akýsi autobus aj prišiel, ale nič nenaznačovalo, že by mal ísť do Helsínk. Aj vodič, ktorý si veselo vykrikoval „Turku, Turkuu“ naznačoval niečo iné, a mne neostávalo nič iné len nahodiť výraz číreho zúfalstva a sklamania, pretože som naisto vedela, že ten autobus IDE do Helsínk. Už neviem prečo som kľučala pri zemi, pravdepodobne som hľadala svoju stratenú hrdosť, keď sa predo mnou objavila milá a usmiata tvár fínskeho pána, ktorý zahlásil fínskou angličtinou: „You seem to be in trouble, can I help you?“* Po chvíli sa ukázalo, že je to naozaj ten správny autobus, akurát že zastávka, na ktorej som mala vystúpiť, očividne už nie je považovaná za časť Helsínk (ani sa nedivím, cesta odtiaľ do mesta trvá ešte ďalšiu hodinu. Skoro ako z Mikuláša do Popradu). Milému pánovi dokonca nevadilo, že mi polku cesty musel vysvetľovať, ako zariadiť, aby som sa dovolala na fínske číslo. Vysvetlil, takže po tom, ako mi nesmierne milý šofér poprial krásny zvyšok dňa som mohla zavolať svojmu couchsurfingovému hostiteľovi. Kim po nás prišiel na zastávku a po nemotornom predstavení sa neubehlo viac ako pár minút, kým sa zmenil na ukecaného chalana, ktorý s nami vtipkoval a líčil všetky detaily včerajšej párty.

Do večera sa už neudialo nič zaujímavého, možno až na to, ako som zistila, že Fíni naozaj neholdujú náboženstvu. Keď som mu povedala, že by som sa chcela dostať k Sv. Erikovi najlepšie pred šiestou (o šiestej tam bola nedeľná omša), zobral nás pohotovo do mesta a cestou nezabudol poukazovať nejaké pamiatky. Keď sme však zastali pred kostolom a ja som navrhla, že sa stretneme o hodinu, úprimne nechápal, čo tým myslím. Po dlhšom vysvetľovaní o tom, že si tam nejdem len poobzerať vitráže, prehlásil neveriackym tónom: „You are actually going to spend an hour in there?“ *Tá hodina však prešla vcelku rýchlo, napoly počúvaním sympatického fínskeho kňaza, ktorému som rozumela omnoho viac, než v roku 2011, a napoly počúvaním cudzieho rozhovoru ktorý sa odohrával o lavicu ďalej. No čo už, keď bol v slovenčine.

Večer u nášho hostiteľa Kima bol bohatý na hlavne na muziku, témy rozhovoru a neobvyklé kombinácie. Spoločnými silami sme pripravili večeru – zeleninový šalát s príchuťou jahodovej zmrzliny, pretože zmrzliny nikdy a nikde nie je dosť. Po večeri nastalo pár chvíľ nemotorného ticha, keď sme rozmýšľali nad tým, čo ďalej podnikneme. Prvú a najlepšiu možnosť navrhol sám Kim: „So, are we going to drink?“* Mali sme čo, pretože ako správne couchsurferky sme s kamarátkou prišli s priehrštím darov – borovička a demänovka ako zástupcovia národného alkoholu boli vopred odsúdené na zánik. Môj prekvapený pohľad si však Kim zaslúžil, keď chcel poldeci borovičky doliať džúsom. S borovičkou sa to tak nesmie, odvážila som sa mu povedať, ale Fínom očividne nič nie je sväté, a tak sme v ten večer skúsili nielen borovičku s džúsom, ale aj borovičku s džúsom a energetickým nápojom, a ako sa noc blížila ku koncu, aj borovičku s demänovkou, džúsom, energeťákom a colou. Otestovať, či sa šalátová zálievka do tohto kuriózneho miešaného nápoja hodí, sa podarilo iba Kimovi. Povedal, že to ani zďaleka nebolo zlé, ale verte opitému Fínovi.

No a prišiel deň druhý, a po rozlúčke s Kimom, milej tete v trafike, ktorá nám fantasticky vysvetlila cestu, keď sme opäť raz zablúdili, milom šoférovi autobusu, ktorý mi nedovolil trápiť sa s batohom a sám mi ho nasadil na plecia a po 32 hodinovej ceste

som tu.

(Čo znamená v Turku. V posteli.)

Posteľ mám na kolieskach (predtým to tu bol domov dôchodcov) a výhľad na  stromy. Krátko pred polnocou tu konečne zapadlo slnko a ja sa pomaly chystám spať, neúnavne ignorujúc pocit stresu. Zajtra ráno mi začína škola. Nuž, ostáva mi len si zaželať dobrú noc, aj keď to zďaleka nebude znieť tak pekne, ako keď to vraví Fín:

Hyvää yötä, kauniita unia, oman kullan kuvia.*

Llyrianna

*
Vyzeráte, že máte problém, môžem vám nejak pomôcť?
Takže ty tam naozaj ideš stráviť celú hodinu?
Dobrú noc a “pekné sny o tvojom miláčikovi”