Gumáky v daždi alebo aj drobné radosti

Prší. Dážď mi chýbal. Dnes som si prvý krát obula svoje gumáky, keď som ich skutočne potrebovala. Vždy keď som ich mala obuté, nepršalo. V podstate Seattle sa do mňa tak zamiloval, že tu celé leto nepadla ani kvapka dažďa. Naposledy pred dvomi týždňami, keď si začal uvedomovať, že za chvíľu ho opustím. Bolo to dosť sentimentálne. Mala som obuté žabky a kĺzala som sa po jeho zaslzených uliciach.

 

11778930_10207393831148377_1265739637_o

A dnes prší zas. Je sobota a ja som unavená z práce. Mám pocit, že si pred ňou vždy nasadzujem masku miloty a dusím v sebe hnev, keď sa ma desiaty človek spýta, či nemáme verejné toalety.

Je sedem hodín, čas, kedy by som mala ísť konečne domov. Moja šéfka si však odskočila do Starbucksu a ja mám dohliadať na pokladňu. Päť minút po siedmej na mňa niekto prehovorí: „To je pre teba, čokoládové mokačíno.“ A vtedy, ako sa na Slovensku hovorí, akoby ma niekto kladivom ovalil. Veď toto sa nedeje v každej práci.

WP_20150829_19_19_30_Pro

Teraz si spomínam na to, ako som sa s ňou prvý krát stretla a hneď mňa a Maťu pozvala na kávu. Rozprávala nám o Seattli a snažila sa nám so všetkým pomôcť. Ani neviem, ako prešli tie tri mesiace. Áno, niekedy sa v práci cítim ako robot – buď skladám tričká alebo som za pokladňou.  Ale masku na tvári vždy nemám. Dnes mi kolegyňa povedala :

„Aj ja to chcem vedieť.“

„Čo?“

„Rozprávať sa s ľuďmi a vtipkovať ako ty.“

Nikdy som si to neuvedomila, ale zrejme mi to skutočne ide, keďže som tu nadviazala niekoľko nových kontaktov. A som za to nesmierne vďačná. V ten deň som práve rozoberala s jedným vysokoškolákom Harvard. Celá naša debata začala tak, že som sa začala smiať, keď som videla jeho tričko. Mal na ňom, že študuje právo na Harvarde. A pod tým, že je to len vtip. Keď to takto píšem, nepríde mi to vtipné. Ale keby ste videli toho chalana, ktorý vyzeral ako vystrihnutý z právnickej rodiny, tak by vám to prišlo vtipné. Každopádne, chlapec je informatik a mal veľmi dobrý zmysel pre humor.

Včera mi zas jeden americký pilot v jednom bare (hovoriaci taktiež po francúzsky a vyštudovaný klavirista) položil otázku, či si fakt myslím, že Američania sú milší ako ľudia u nás. Myslím si, že vo všeobecnosti áno. Neviem si predstaviť kývať si s tetou šoférkou a ďakovať jej za cestu u nás na Slovensku alebo v Česku, asi by si o mne ľudia pomysleli, že nie som v poriadku. Áno, možno sú to len masky na tvárach, ale nie je lepšie stretnúť milého človeka, ako kreténa, ktorý vám pokazí celý deň? Prečo by mal celý svet vedieť o mojich problémoch a prečo by som mala niekomu pokaziť deň svojou náladou? Dnes mi však žiadny kretén deň nepokazil, a ak aj áno, nepamätám si to, lebo pre mňa nebol dôležitý.

A či mi pokazil deň dážď? Nie! Keď som kráčala z práce po schodoch s príznačným názvom Harbor steps, videla som tam počítajúceho chlapca. Nie je to úžasné, že aj v pretabletizovanej Amerike sa ešte deti vedie hrať na schovávačku? Dlho im to však nevydržalo, pretože im hru prekazil dážď.

IMG_20150830_094608

A tak som si kráčala ďalej smerom na autobusovú zástavku. Sadla som si po desiatich hodinách v práci na zástavku a čakala na autobus.

Prší a ja si vychutnávam svoje gumáky.

 

IMG_20150829_205107

Jana Mrázová

Janka bloguje o svojich zážitkoch zo slnečnej Ameriky.

Môže sa Vám ešte páčiť...


Get Widget