Návrat a spomienky na najnebezpečnejšiu štvrť v Chicagu

 

Domov. Všetci sa na vás tešia a vy neviete. Teším sa? Neteším sa? Vidíte rodinu a sta šťastní, zároveň však smutní, že vám niečo chýba. Akoby časť vášho ja zostala tam na druhej strane oceánu, či už láska, priateľstvo alebo len príjemné chvíle pod americkým slnkom.

Doma je však doma a vy konečne cítite svoju posteľ, ktorá patrí len vám. Je vám tak dobre, že keď máte ísť späť do Brna, máte chuť plakať. Odísť zas zo slovenskej rodnej hrude do nového bytu, kde nemáte svoju posteľ, lepšie povedané, kde nemáte žiadnu posteľ.

 

V Žiline na stanici vás zarazí platiť 20 centov za záchod s nárokom na tri plátky toaletného papiera. Ak si chcete len umyť ruky, platíte 6 centov, ale nárok na mydlo a uterák nemáte.

Škvŕka vám v bruchu a chcete si niečo kúpiť.

„Dobrý deň, mohla by som si kúpiť horalku?“

„Čo?!“ okríkne vás ženská, ktorá musí svoj megalomanský zadok zdvihnúť len kvôli vašej hlúpej horalke.

„Môžete si to kúpiť, mne to je jedno.“

V ten moment vám úsmev spadne z tváre a snažíte sa nerozplakať.

 

Realita. Nemám však pocit, že USA bol len sen. Boli sme predsa stratené v najnebezpečnejšej štvrti Chicaga a jednej z najnebezpečnejších  štvrtí celej Ameriky. Ako? Jednoducho. Nastúpili sme na metro, ktoré išlo smerom na našu stanicu Ashland. Vôbec nám nebolo divné, že tam ideme strašne dlho a ani jednu z tých zástavok si nepamätáme. Zvyčajne to bolo z centra tak desať minút. Hlas vo vlaku ohlásil, že cestujúci ktorí idú na stanicu Ashland musia vystúpiť na stanici Garfield a prestúpiť na ďalší vlak. My sme to neurobili. Uvedomili sme si to až neskôr, keď sme sa pozreli na mapku spojov. Tak sme vystúpili na podivnej zástavke, kde bolo niekoľko policajných áut a rozhodli sa ísť späť na Garfield. Keď sme vystúpili na Garfielde, uvideli sme ďalší hlúčik policajtov a podivných ľudí naokolo. Na zástavke sme čakali asi dvadsať minút, aby sme mohli ísť do nášho Ashlandu. Konečne prišiel vlak a my sme sa viezli ďalších dvadsať minút. Zas nám nedochádzalo, že ideme príliš dlho. Vystúpili sme na stanici Ashland, ktorá vyzerala úplne inak ako náš Ashland. Tam už neboli žiadni policajti. Len podivní ľudia.

„Hej kde máme ísť?“

„Ja si myslím, že rovno.“

„Vidíš tú vežičku? Tam musí byť vežička a od nej pôjdeme rovno.“

„Akú vežičku?“

„Dobre, je tam.“

„Čo? Kde máš mapu?“

„Preboha len nevyberaj mapu.“

„Veď to len pozriem.“

„Aha vidíš, Ashland a teraz rovno na Grand a tam bývame.“

„Ale ja si nepamätám túto práčovňu.“

„Ale pozri, je tu tá značka: Neparkovať keď je viac ako dva palce snehu. To si pamätám. “

(tie značky sú po celom Chicagu)

„A aha, ten kostol tu bol. Aj tie člny v záhrade. Pamätám si to.“

„Jana, ja neviem. Mne to príde divné. Napíšem Robovi.“

(Rob, skvelý muž, u ktorého sme bývali)

„Ja sa niekoho spýtam.“

(typická ja, zastavovať autá uprostred cesty a pýtať sa na cestu)

„Hej Maťa ideme správne, povedali mi, že Grand je tým smerom. Neboj sa, ja si to pamätám. Aha tam je tá benzínka okolo ktorej vždy chodíme. Ja si to pamätám, fakt.“ (snažila som sa utvrdzovať samú seba)

V ten moment sme dostali správu od Roba, neopúšťať stanicu. Ups, už sme to urobili. Choďte vlakom naspäť smerom do centra! Okamžite!

„Maťa, ale to je divné. Veď sme na Ashland, prečo máme ísť späť? Veď ideme správne na Grand.“

Ďalšia správa. Sme na nesprávnej Ashland. My sme na Ashland/63rd a naša zástavke sa volá iba Ashland. Strážte jedna druhú. S nikým sa nerozprávajte. Tvárte sa sebavedomo. Nevyťahujte telefóny. Buďte spolu! Nachádzate sa v najnebezpečnejšej štvrti Chicaga! Hlavne strážte jedna druhú, prosím!

Vtedy nám to konečne došlo. Rob bol väčšinou vtipný, ale tieto správy nevyzerali, že byt to bol žart. Išli sme sebavedomo späť na stanicu. Dve biele kvetinky v tmavej štvrti, kde boli rozbité autá a ľudia postávajúci na rohoch ulice. Pozerali po nás ako na prízraky.

 

Sme na stanici a konečne príde vlak. Rýchlo sme tam nastúpili v snahe utiecť opitému mladíkovi, ktorý za nami začal na stanici doliezať.

Sedíme vo vlaku. Spolucestujúci však nevyzerajú veľmi príjemne. Žena v roztrhanom oblečení a v žabkách na ponožkách, ktorá sa baví s jedným zapáchajúcim mužom o tom, ako jej sused postrelil niekoho kvôli práčke. Ďalší muž so spustenými nohavicami, ktorý celú cestu šeptal niečo do telefónu. Nebolo nám všetko jedno. keby sa niečo stalo, mohli by sme sa na niekoho v tomto kupé spoľahnúť? V hlavách sme mali scenáre z rôznych hororových filmov. Kto nás nájde, ak nás zabijú? A ako nás identifikujú?

 

Až po šiestich zástavkách pristúpili normálni ľudia a my sme si vydýchli. Prežili sme to.

 

Možno sme mali len šťastie a možno tá štvrť nie je až tak nebezpečná. Iba ľudia po sebe strieľajú kvôli práčkam.

 

Pre lepšie pochopenie liniek L train prikladám link.

Náš Ashland je zástavka na ružovej a zelenej linke v strede. Ashland/63rd je konečná zástavka na zelenej linke.

 

http://www.transitchicago.com/assets/1/maps/ctatrainmap.png

 

IMG_20150915_185308 IMG_20150916_111811 IMG_20150913_162604

Chicago však aj napriek tomu zážitku bolo nádherné 🙂

Jana Mrázová

Janka bloguje o svojich zážitkoch zo slnečnej Ameriky.

Môže sa Vám ešte páčiť...


Get Widget