Keď sa neposlúchajú plány, pije sa čaj

30052015

 

Kde začať, priatelia, kde začať?
V ktorom momente človek konečne pochopí, že sa chystá na osemtisíc kilometrovú cestu?
Koľko lietadiel musí vystriedať a koľkokrát sa prežehnať pri vzlietaní?

Keď už hovorím o lietadlách (viem ja ako prejsť k veci, čo?), rozhodla som sa, že lietam už iba s British Airways. Nechápte ma zle, Finnair je srdcovka, ale to je najmä preto, že ma vezie do zeme mojich snov. Avšak keď sa príhovor vášho kapitána podobá na scénu z Cabin Pressure tak, že čakáte, že začujete riekanku o Vyšnom Voločeku*.. nedalo mi neďakovať Bohu, že letím práve s touto spoločnosťou. Zároveň som sa ale modlila, nech Boh dá, že v pilotnej kabíne naozaj nesedí Benedict Cumberbatch – pre dobro nášho plavidla i pre moje vlastné.

(Ospravedlňujem sa tým,  ktorí nevedia, čo je Cabin Pressure alebo kto je Benedict Cumberbatch. Tí, ktorí vedia, vedia, že o britskom prízvuku práve tohto muža dokážem hovoriť veľmi zanietene.)

Nuž, po tom, čo som si tri hodiny nedokázala listovať v duty-free magazíne (lebo ako, keď letíte nad obrovskou misou práve našľahanej šľahačky a hlavu máte nemiestne ľahkú od toho, ako blízko ste k Slnku), som sa ocitla v ríši jej Výsosti kráľovnej Alžbety. Bolo po ôsmej večer a plán bol jasný – nájsť si na letisku nejakú voľnú sedačku a pospať si do rána, kedy nám letí ďalšie lietadlo. Keďže ale naše plány, a vlastne plány vôbec bývajú veľmi nespoľahlivé, radšej sme nasadli na metro a vyrazili na nočný flám. Po hodine sme vystúpili na stanici, ktorá nesie názov King’s Cross. Dve nadšenejšie duše by sa tam ťažko hľadali, a my sme mali dobrý dôvod byť vzrušené. Pretože sme ale predsa len turistky, museli sme sa niekoho spýtať na cestu. Vyhliadli sme si sympaticky vyzerajúcu pracovníčku a odvážna Jana začala náročný rozhovor: „Prepáčte, neviete náhodou kde je vlako-“, avšak pani očividne nahliadla do našich žiariacich detských dušičiek a ani ju nenechala dokončiť. „Harry Potter?“ spýtala sa nezainteresovane tým krásnym britským prízvukom a o pár sekúnd sa už dve maniačky rútili tým správnym smerom k tomu správnemu nástupišťu.

DSCF6212                   DSCF6214

Spolu s niekoľkými rovnako nadšenými indivíduami sme si patrične vychutnali mágiu, ktorá sa okolo toho miesta šírila a pokračovali sme ďalej. Mali sme predsa celú noc a celý Londýn pred sebou!

Snažiac sa nevyzerať ako turisti, aby nás nikto neokradol, alebo nebodaj nezabil, sme sa s častou kontrolou mapy presúvali po okruhu okolo najznámejších pamiatok. O trochu väčší pocit nebezpečenstva bol nič oproti tomu, že sme ich mali všetky sami pre seba a nemuseli sme vystáť rad, aby sme sa mohli odfotiť s Trafalgarským levom či Big Benom odbíjajúcim polnoc. A potom ešte raz s bleskom. A potom ešte raz bez blesku. A potom ešte raz.. nuž, boli to vysoko umelecké nočné rozmazané fotky. Poviem vám, kašľať na fotky, ale pozerať sa o polnoci cez Temžu na Big Ben, to je niečo, čo si budem pamätať lepšie ako malú násobilku.

DSCF6244 DSCF6281 DSCF6275

Chýlilo sa k ránu. Niektoré časti našich tiel už dosť boleli, ale v hlavách nám znelo jedno slovo: Buckingham. To by bohdá nebolo, aby sme počas nášho nočného londýnskeho dobrodružstva nezašli na čaj ku Alžbete. Ale čo by človek nepovedal, cesta k palácu bola dlhá, tmavá a úplne vyľudnená. Mŕtva. Kráčajúc popri temne vyzerajúcom parku sme sa obzerali za každým zvukom a čím ďalej sme šli, tým viac nám to nebolo jedno. Veď možno ani nejdeme správnym smerom! Po niekoľkých ustráchaných minútach sme sa odvážili zájsť asi tri kroky ďalej do parku aby sme sa pozreli na mapu, ktorú tam nejaký dobrý človek namaľoval na tabuľu. Ešte sme sa k nej ani nestihli priblížiť, a vedľa nás sa sčista-jasna objavil sympatický mladý muž. „Potrebujete pomoc?“ spýtal sa nás.
(Mám pocit, že v tejto krajine sa okolo vás zhmotňujú ľudia v momente, keď potrebujete pomoc. Alebo sa celý čas skrývajú za stromom a čakajú na tú správnu príležitosť…tak ako u nás na bezbranné dievčiny, prechádzajúce parkom. Akurát tí anglickí si hovoria: HA! Teraz! Potrebuje pomoc! To je moja chvíľa!)
„Iba sa uisťujeme, či je toto ten správny smer k Buckinghamskému palácu..“ odpovedali sme neisto. Mladý muž sa upokojujúco usmial a zahlásil: „Toto je ten najlepší smer!“ Samozrejme nám ešte poprial pekný zážitok a dobrú noc a potom zas zmizol – za strom, čakať na ďalšieho nešťastníka.

A zrazu sme boli na mieste. Kráľovná svietila a my sme na prázdnom námestí pred jej domom rozmýšľali, čo robí. Asi pozerala televízor. Uvažovali sme, v ktorých oknách býva. Kývali sme ochrankárom, ktorí fajčili pri vchode. Asi sa nás báli, lebo neodkývali. Fotili sme nekvalitné fotky a rozmýšľali o tom, či v poslednom čase nabral princ Harry nejaký rozum. Asi nie.

DSCF6308 DSCF6307

Keď tak nad tým uvažujem, mali sme si pred tými jej oknami vypiť šálku čaju.

 

*Sean Connery, in Vysnij Volochek

in the rain on a drizzly solo trek,

said, “forgetting my sweater

has made me much wetter.

I certainly do miss my polo-neck.”

Llyrianna

Llyrianna píše hlúposti a nazýva to blogom x)

Môže sa Vám ešte páčiť...

1 odpoveď

  1. oco píše:

    Tak som si to vypocul aj precital. Vdaka.


Get Widget