OutdoorLight – O tom, ako som (ne)zabil sliepku

Počas detstva som sa ako introvertné, krehké a plaché stvorenie silou-mocou vyhýbal všetkým detským táborom. Veľmi úspešne. Tento rok mi to zrazu z ničoho nič začalo vadiť. Po pár nevydarených pokusoch o vrátenie času som sa rozhodol vyskúšať OutdoorLight - outdoorový “tábor” pre dospelých.

Program bol naozaj bohatý – spoznávanie liečivých rastlín, lanové prekážky, základy prvej pomoci, orientačný beh – to je len zlomok aktivít, čo sme tam zažili. Navyše nám varili naozaj úžasne! Jedného dňa však usúdili, že jedlo v prírode si musíme predsa vedieť pripraviť aj sami…

Rozdeľujú nás do tímov a každému z nich podávajú kotlík so zeleninou. Aby to nebolo málo, zrazu sa mi v rukách ocitá záhadná krabica od piškótov. Naozaj nemusím mať veštecké schopnosti, aby som pomaly začal tušiť, o čo tu ide:

image

Inštrukcie sú jasné – pomocou daných surovín uvariť chutné jedlo na otvorenom ohni, ktorý si sami založíme.

V mojom kuchárskom tíme som ja, Abbe a Tom. Tom neje mäso, ale ponúka sa, že nám pokojne s ošklbaním a prípravou sliepky pomôže, aj keď jesť ju nebude.

Napriek tomu, že som už viackrát experimentoval s vegetariánstvom, vegetarián určite nie som. Mäso síce nejem každý deň, ale mám ho veľmi rád a aj preto ma láka si tú sliepku zabiť. Predsa-len, ak som schopný si ju uvariť a zjesť, mal by som byť schopný ju aj pripraviť o život, no nie?

Dobre, tak ja ju zabijem, ale nesmieme jej dať žiadne meno, potom by sme ju už nemohli zabiť.

hovorím a zároveň so mnou vyslovuje Tom nasledujúce slová:

Budeme ju volať Piškóta.

Jedno je isté – práve nevedomky zachránil Piškóte život. Teraz, keď sa Piškóta volá Piškóta predsa nemôžeme Piškótu zabiť!

Milujem alternatívne riešenia. Dostali sme síce za úlohu použiť sliepku na prípravu nášho obeda, ale to neznamená, že ju musíme zjesť. Vyberieme sa na výpravu do najbližšej dediny a sliepku vymeníme na miestnom trhu. A ak nenájdeme žiaden trh, tak ju vymeníme aj tak!

image

Dedinka je vzdialená približne hodinku pešej chôdze. Aj keď je Piškóta spočiatku nesvoja, postupne začína chápať, že sme na jej strane a upokojuje sa. Cestou nachádzame samé ovocné stromy, takže hladom naozaj netrpíme.

Po menšom blúdení konečne nachádzame civilizáciu a zrazu vidíme ako mladá mamička húpe svoju dcéru na húpačke. Ideme priamo na vec:

Dobrý deň, nechcete sliepku? Kľudne si ju nechajte a ak máte, môžete nám za ňu dať kúsok chleba.

Chvíľku váha, potom sa ide spýtať svojej mamy. Napäto čakáme, či sa nám Piškóte podarilo nájsť nový domov. Spravili na nás dojem – pôsobia ako rodina, kam by Piškóta dokonale zapadla. Nakoniec sa mamička vracia s úsmevom na tvári a nás obchod je uzavretý.

Nebolo to posledný krát, čo sme na OutdoorLighte použili výmenný obchod. Neskôr sme dubáky, ktoré som možno až príliš posadnuto zbieral v lese (nemohol som si pomôcť, boli naozaj všade!!!), vymenili za zemiaky, soľ a chleba. A za mačací Whiskas sme dostali domáce perníky a Milku!

Po návrate do tábora sme ešte stihli uvariť luxusné trojchodové vegetariánske menu, ktoré chutilo naozaj výborne. Vybartrovaný chleba sa navyše k pikantnej šošovicovej polievke vážne hodil.

A Piškóta? Tá možno žije ešte aj dnes. Tvrdili nám, že sliepky nezabíjajú, ale chovajú ich zásadne kvôli vajíčkam. Ostáva nám len dúfať, že sa im nepodarilo zistiť to, že Piškóta bola brojler, ktorý vajíčka naozaj neznáša…

(Monday, December 23, 2013)

Lukáš

Večný optimista. Hyperaktívny blázon, cvok, ktorý je denne predávkovaný endorfínmi. Veľmi rád spoznávam nových ľudí, milujem život a snažím sa ho žiť na 200%.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>


Get Widget