West Coast Trail – najkrajších 75 kilometrov na svete?

Najkrajšia túra v Kanade?

Ku koncu môjho ročného pobytu v Kanade som sa rozhodol vydať na možno  najikonickejšiu túru Britskej Kolumbie – pobrežný West Coast Trail. Ten je označovaný za jednu z najkrajších trás na svete. A i keď má len 75 kilometrov aj za jednu z najnebezpečnejších. Počas sezóny trvajúcej od začiatku Mája do konca Septembra z neho niekoho zachraňujú takmer každý druhý deň. Vďaka pomerne náročnému terénu a daždivým podmienkam ho napriek krátkej dĺžke väčšina ľudí prejde za sedem dní

Táto pobrežná túra pôvodne vznikla pred viac než sto rokmi ako evakuačná trasa pre preživších zo stroskotaných lodí. Väčšina trasy má dve varianty – prvá prechádza dažďovým pralesom a druhá rovnobežne s ňou priamo po pobreží. Vždy je krajšie ísť po pláži, no je nutné mať so sebou vytlačené tabuľky prílivu a odlivu. Príliv totiž vie prísť veľmi náhle a človeka môže doslova zatopiť. Sledovať kedy opustiť pobrežnú časť a ísť pralesom je veľmi jednoduché. Chyba ale môže byť až fatálna. No nachádzajú sa na ňom aj ďalšie nebezpečenstvá. Na povinnom školení pred tým, než človek vyrazí správcovia parku učia ako sa napríklad správať pri prípadnom zemetrasení, alebo ako rozpoznať a reagovať na blížiacu sa tsunami. (Nápoveda – keď sa voda na pobreží akoby spláchne preč, je treba zhodiť krosnu a šprintovať čo najrýchlejšie do vnútrozemia)

Inštruujú aj ako sa správať pri stretnutím s medveďmi, či pumami. Najväčším reálnym nebezpečenstvom je však paradoxne to, že sa človek šmykne. Sám som z cesty doslova vypadol aspoň tri krát a zo skupinky asi 20 ľudí, ktorí začínali v ten istý deň musel jeden pár ukončiť trasu už po prvej pol hodine. Na miestnom teréne je zlomenie ruky či nohy až príliš  jednoduché.

Dni a noci na ceste

West Coast Trail je samá zábava! Užívam si lozenie po obrovských rebríkoch, brodenie, ale aj používanie samoobslužných lanových vozíkov, ktoré sú veľmi nápomocné pri prekonávaní divokejších riek. A úplne sa zamilovávam do oceánu. Bavia ma aj náhodné stretnutia s ľuďmi, ktorých príbehy postupne spoznávam. Napríklad Nemec Torsten, ktorý vyrazil so svojou dcérou Malenou. Tá vo Vancouveri študuje strednú školu a teraz si spolu užívajú dobrodružné prázdniny. Stretám aj mladú 18 ročnú Britku, ktorej kamaráti z toho na poslednú chvíľu vycúvali a tak sa jednoducho rozhodla, že vyrazí sama. A tá príroda! Pri odlive vidím raky a mnohé iné malé morské živočíchy. Nad hlavami nám lietajú belohlavé orly, a na pobreží je vidieť niekedy aj stovky morských levov – stvorení veľmi podobných tuleňom. Márne dúfam, že uvidím aj veľrybu. A západy Slnka sú tu úplne fenomenálne. Večery často trávim pri ohni z vyplaveného dreva zdieľajúc zážitky s ostatnými, ktorí na noc zakončili na tej istej pláži ako ja.

Búrková noc

Na celej trase v podstate nie je Kanadský signál. Ako jediný mám roaming z USA. Vďaka tomu zisťujem, že sa sem blíži búrka, ktorá má nabrať rýchlosť až 110 km za hodinu. Varujem teda všetkých, aby si nestavali stany na pláži, ale v lese. Ja sám spím na okraji lesa, no stále na pláži za obrovským spadnutým stromom. Myslím si, že ma bude dostatočne kryť, no nie je to úplne tak. V noci sa zobúdzam na veľmi silné záchvevy vetra, ktoré mi začínajú trhať môj poctivo zakolíkovaný stan. Nehovoriac o tom, že ma všetky tyčky, ktoré by mali držať kupolu v podstate objímajú. Keď mi vrch stanu spolu so zvukom trhajúcej textílie mizne a drží sa už len na jednom kolíku, zmoknutý uznávam, že nastal čas sa tiež presunúť do lesa. V ňom mokrý, ale šťastný opäť staviam stan a pokračujem v zaslúženom spánku…

Stretnutie s malým medvieďaťom

Po búrke si dávam na deň pauzu – nie som si istý, či nebude na niektorých miestach príliš zlé brodenie. Trávim čas s ostatnými spolusúputníkmi, ktorí sa rozhodli rovnako. Ďalší deň však pokračujem  ďalej. Pri pobreží pozorujem helikoptéru pátrajúcu po prevrhnutej lodi, ktorá to schytala počas búrky. Keď sa od nej vzďaľujem, naďalej si užívam fascinujúcu pobrežnú krajinu a výhľady na oceán. Neskôr priamo na pláži pár metrov odo mňa stretám… malé medvieďa! Som nadšený a zároveň z opasku reflexívne vyťahujem sprej na medvede. Našťastie je plaché, takže mizne vo vysokej tráve a uteká ďalej k pralesu. Začínam si však pre istotu spievať a oči mám otvorené pre prípad, že by som zrazu zbadal jeho mamu. To sa však nedeje. Teší ma, že v Kanadských národných parkoch edukujú ľudí ako sa správať (a prípadne aj ako sa dopredu pripraviť) pri stretnutí s medveďmi. Človek presne vie čo robiť a s dostatkom informácií a pripravenosťou mizne strach a zbytočná panika. A tak naďalej s úsmevom a nadšením smerujem k cieľu. Pekne krok za krokom…

Kotlíkový guláš na záver?

Poslednú noc po dokončení trasy trávim v pomerne veľkom kempe Pachena Bay. Väčšinou sem prišli stráviť predĺžený víkend rodinky s deťmi. Po týždni dehydrovanej stravy mám chuť na niečo čerstvejšie – napríklad si aspoň opiecť nejakú dobrú klobásku. Nanešťastie je miestny obchod zavretý a ja tak len cítim vôňu toho, čo opekajú a grilujú ostatní. Vyrážam teda aspoň na prechádzku. Zrazu počujem, ako so svojou dcérou otec hovorí po Česky a tak ich zdravím ľúbozvučnou Slovenčinou. Nadšene ma pozývajú k ich ohňu, kde stretám zopár ďalších Československých rodín žijúcich v Kanade. Práve dovarili kotlíkový guláš a ja tak oslavujem záver tohto malého dobrodružstva skvelou spoločnosťou a nemenej úžasným jedlom.