Tadžikistan: 30 dní medzi horami

“Stretla si už niekedy na cestách niekoho známeho úplnou náhodou?”, pýtam sa Peti, keď od nás odchádza stará otrieskaná Lada, ktorá nás sem asi po piatich hodinách cesty priviezla. Dorazili sme ku kempu Vertical Alaudin vo Fanských horách a vlastne ani neviem, prečo mi tá otázka napadla.

Nachádzame sa v najchudobnejšej zemi bývalého Sovietskeho zväzu – Tadžiksitane. Tá je svojou rozlohou asi trikrát väčšia ako Slovensko, no až 93% jej územia tvoria hory. A aj preto tu sme. Ďalší deň máme v pláne pokračovať vyššie a čakajú na nás krásne výhľady a ešte krajšie jazerá, ktoré sú pre túto oblasť typické.

IMG_2793 Tajikistan

Obaja sme sa zhodli na tom, že ani jeden z nás ešte nečakane svojho kamaráta vo svete nestretol. Vstupujeme do kempu a chceme sa zorientovať. V diaľke vidím človeka, ktorý svojim výzorom značne pripomína Macgyvera a tak hovorím: “Idem sa spýtať toho Američana, ako to tu chodí”. Keď k nemu prichádzam bližšie, nadšene zisťujem, že to nie je Američan, ale môj slovenský kamoš Kurt. Opäť sa mi potvrdzuje, že svet je naozaj malý.

Veselo sa vítame. Je tu aj so svojou priateľkou Klárkou a práve sa vrátili z horského výstupu na Pik Energia. My s Peťou máme v pláne niekoľkodňový trek, a zrazu sa dozvedáme, ďalšie prekvapenie. Nielenže sa nachádzame v rovnakom kúte sveta, ale najbližšie dva dni naše kroky vedú spoločným smerom. Presvedčia nás, aby sme s nimi vyrazili ďalej ešte dnes a tak po krátkej prestávke na jedlo nahadzujeme batohy a pohodovým tempom začíname stúpať. Kurt má úžasnú energiu, ktorá je veľmi nákazlivá a po pár hodinách prichádzame na naše táborisko. Varíme večeru na varičoch, užívame si neskutočnú hviezdnu oblohu a delíme sa o zážitky. V diaľke štekajú pastierske psy a je čoraz chladnejšie, takže je načase zaliezť do teplých spacákov.

IMG_2419

Ráno smerujeme ďalej – opäť pohodovým tempom. Nachádzame sa pomerne vysoko (najvyšší bod našej dnešnej cesty je 3600 metrov nad morom) a síce to nie je vyslovene extrémna výška, no telo si musí zvykať na redší vzduch a tak známe porekadlo “pomaly ďalej zájdeš” platí viac než kedykoľvek predtým. Po stúpaní prichádza klesanie a pred nami sa otvára nový výhľad – krásne modrasté jazerá v pozadí dokresľujú horské masívy. Blížime sa k ďalšiemu mini-kempu, kde si od usmievajúceho sa deduška objednávame jednoduché jedlo – zemiaky s mäsom a paprikou. Chutia však úžasne a počas toho, ako si užívame tento neskorý obed okolo prechádzajú pastieri s oslíkmi. Pár minút potom sa veselo zdravíme s ďalšími pocestnými. Všetci sme radi, že sme po dlhom dni chôdze dorazili do cieľa.

Pozorujeme okolie, no pomaly sa začína stmievať a tak sa posúvame ešte kúsok ďalej. Nechceme spať priamo v kempe, a tak hľadáme vhodné miesto bokom. Tentokrát si zakladáme aj oheň, ktorý nádhernú atmosféru ešte viac dokresľuje. Rozprávame sa dlho do noci a ani jednému sa nám príliš do spacáku nechce. Oheň krásne plápolá a nad nami spolu s hviezdami nežiari len mesiac, ale aj zasnežené štíty. Skôr či neskôr však opäť prichádza únava a spacáky nás vítajú svojim hrejivým objatím. Ráno sa lúčime a už  pokračujeme vlastným smerom. No pocit priateľstva v tejto krajine s nami zostáva naďalej. Čaká nás ešte legendárna cesta Pamir Highway, samotný Pamír, ale aj návrat do hlavného mesta Dušanbe.

Na cesty nechodím rád len kvôli horám a výhľadom, ale aj kvôli ľuďom. Nielen kvôli tým, s ktorými cestu spoločne zdieľame, ale aj domácim. Veselým vodičom, ktorý vám síce nerozumejú takmer ani slovo, ale aj tak vám dávajú najavo, že ste v ich krajine vítaní. Milým spolupasažierom, ktorý vám len tak ponúknu ovocie, alebo prezradia niečo zaujímavé o okolí. Miestnym, ktorí vás nezištne pozvú na čaj a sú zvedaví, ako sa vám v tejto horskej krajine páči. Jednoducho – o kamarátskych ľudí v Tadžikistane naozaj nie je núdza. A aj preto sa oplatí túto zem navštíviť.

Článok bol pôvodne napísaný pre obecný časopis dedinky, z ktorej pochádzam…

Lukáš

Večný optimista. Hyperaktívny blázon, cvok, ktorý je denne predávkovaný endorfínmi. Veľmi rád spoznávam nových ľudí, milujem život a snažím sa ho žiť na 200%.

Môže sa Vám ešte páčiť...


Get Widget