Vitaj späť Džana!

 

Po roku neustáleho písania počas štúdia scenáristiky a dramaturgie na Janáčkovej akadémii muzických umení som si povedala, že cez prázdniny budem oddychovať. Ale aký by to bol scenárista, ktorý by nenapísal ani riadok? A keďže mám písať ešte milión vecí do školy, uvedomila som si, že je vhodná príležitosť napísať niečo o mojom tohtoročnom dobrodružstve. (Škola počká :D to poznáme)

Všetko sa to začalo v Londýne, ale to si môžete prečítať tu- May (Maťa) sa taktiež rozpísala:

https://www.nestratsa.sk/ked-sa-neposluchaju-plany-pije-sa-caj/

 

Z Londýna smer New York. Už pri vystúpení z lietadla som cítila ten vzduch, ktorý na mňa prehovoril pôvabným hlasom : Vitaj späť. A tak vitám. Nie však v New Yorku. Moja cesta pokračovala viac na západ, až som sa ocitla v Seattli. Bezsenné noci neboli a časový posun som vôbec nepociťovala tak intenzívne ako minulý rok.

Zo Seattlu som mala obrovský strach, lepšie povedané z počasia. Neznášam dážď,  a po minuloročnej slnečnej Karolíne som si nevedela predstaviť pochmúrne dni bez slnka. Môj kufor bol okrem darčekov pre mamininu sesternicu, plný dlhých rukávov a štýlových gumákov. Kvôli hmotnosti kufra som sa vzdala sandálov, svetríkov a samozrejme aj plaviek! Pripravená na Seattle ako na tretiu svetovú som bola odhodlaná prežiť všetko, až na to, že prvý deň v Seattli bol úplne slnečný. A tak som vytiahla balerínky a jednu zo sukní, ktoré som si zbalila vďaka svojmu pozitívnemu mysleniu. Ďalšie dni boli takisto slnečné a ja som sa zamilovala. Podľa mňa to mal Seattle na mňa dopredu pripravené. Pár slnečných dní si dal na to, aby ma zbalil a keď už ma mal, ochladol. Keď som začala písať tento článok, bolo veľmi chladno a ja som ďakovala za svoje negatívne myslenie a všetky teplé veci spolu s gumákmi.  Seattle však videl, ako cestou z práce nadávam na zimu a klepem sa. Pri pohľade na moje zimou skrehnuté telo zmäkol. Teraz má už pán Seattle znovu priezvisko Slnečný.

IMG_20150529_155805

 

Mám pocit, že tento rok je pre mňa ťažšie písať o USA, už sa na túto krajinu nedívam takými panenskými očami. Všetko mi tu príde normálne, ako by som sa tu narodila a bola zvyknutá, že ľudia sú tu milí a so všetkým vám pomôžu. (Aj u nás sa nájdu takí ľudia, ale tu máte pocit, že sú takí všetci). Predstavte si že bývate s človekom, ktorý vás len tak vezme na prechádzku okolo Green Lake a na obed do najlepšej thajskej reštaurácie v meste, ktorá je však taká maličká a zapadnutá, že normálny turista by tam nezapadol. Alebo že sa ocitnete na večeri u mamininej sesternice, ktorá pohostí vás a vašu kamarátku tak, že si musíte rozopnúť gombík na nohaviciach. (Mám pocit, že tento rok budem zas tehotná v Amerike, pretože Igor v mojom bruchu rastie po každom súste.) Šoféri autobusov, ktorí vám vždy zastanú, keď bežíte a ešte si s vami aj zavtipkujú. A keď už som pri autobusoch. Kto by čakal takúto vec na znamenie zastavenia práve v USA? Keby som vám ukázala len fotku, určite by ste si tipli nejakú rozvojovú krajinu.

 

 

IMG_20150604_122142 IMG_20150604_160553 IMG_20150604_160637

 

 

 

Ale pokračujem v téme milých ľudí. Pani, ktorá celý týždeň drží značku STOP a usmieva sa. Robotníci, ktorí vám vždy pri behu na autobus zakričia: „Dobré ráno!“. Práca, kde si s vami vaši vedúci zájdu na kávu alebo vám spravia barbecue schôdzu? A kde pracujem? O tom nabudúce. Dlhé články nie sú chutné. Mňa si človek musí vychutnávať kúsok po kúsku.

 

 

IMG_20150529_170947

 

Jana Mrázová

Janka bloguje o svojich zážitkoch zo slnečnej Ameriky.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>


Get Widget