Ten, v ktorom vám básnim o autorovi, ktorého mám rada

09062015

Mnohí si iste myslíte, že o Terrym Pratchettovi píšem a rozprávam zbytočne veľa. Zbytočne veľa statusov na Facebooku, zbytočne veľa básní a monológov.
Mnohí si iste myslíte, že nemôžem tak veľmi žialiť za niekým, koho som ani nepoznala. A predsa mi včera padali slzy do raňajok, keď som si pred odchodom do práce pustila video s jeho prednáškou. Moja mamka, keby ma v tej chvíli videla, by mi povedala hrozitánsky prísnym hlasom: „Prestaň!“ alebo „Načo to pozeráš!“ A predsa tu dnes sedím pod horúcim americkým slnkom, pozerám sa na mrakodrapy a znovu mi je smutno. Chýba mi Terry Pratchett.

DSCF6326

Terry Pratchett mi chýba.

Keď idem po ulici a zelená americká cestná značka mi pripomenie Treacle Mine Road. Keď Michal Tučný spieva Tam u nebeských bran.

https://www.youtube.com/watch?v=Sm79rIiAzUs

Keď má nakladateľstvo exkluzívnu predpredajovú ponuku na poslednú knihu, ktorú napísal, v nádhernej pozlátenej edícii, a na ktorú keď pozerám, ignorujem reakcie typu: „Ty chceš vyhodiť šesťdesiat eur za knihu?“

Niekedy som ho chcela uvidieť, chcela som si v Anglicku vystáť rad na nejakej autogramiáde len preto, aby som ho videla, mohla mu potriasť rukou a do toho dotyku dať všetko, čo k nemu cítim a viac. Všetky spomienky a môj život, naplnený jeho dielom. Aby vedel, čo pre mňa znamená. Nie pre milióny ostatných, pre mňa. Chcela som sa mu pozrieť do očí.

Pred časom som čítala Zajímavé časy, otvorila som ju ako prvú, keď som sa dozvedela o jeho smrti. Často som sa na nej smiala, ale niekedy sa mi zahmlilo pred očami a na jej stránky mi začali padať slzy, len tak z ničoho nič.

Môj otec bol chvíľu šoférom kamiónu a často jazdieval do Anglie. Prvé, čo mi vtedy prišlo na um, bolo, aby mi tam kúpil anglické poštové známky, aby som Pratchettovi mohla poslať knihu na podpísanie. Bolo to s ťažkým srdcom, keď som sa lúčila s Mortom, ale prísľub jeho návratu bol príliš krásny, než aby som to neskúsila. A potom som čakala, a bola som taká otravná, že ma polka mojej rodiny chcela samú poslať na jednosmernú cestu do Anglicka. Ale potom konečne prišla, a ja som na pošte povedala, že počkám, že vydržím s jej otvorením až domov, a vydržala som iba niekoľko krokov a potom som ten balíček otvorila priamo uprostred ulice…a skákala som a plakala, smiala sa a tancovala a bolo tak nádherne slnečno a v tom momente čírej radosti som mohla žiť naveky.

Mnoho ľudí ma krátko po Terryho smrti zdravilo slovami: „Zomrel Terry Pratchett, to si vedela?“ Prikyvovala som a nekomentovala to, a oni to nechali tak, lebo je to predsa len autor, ktorého som mala rada, a vôbec. Ale potom som čítala Zajímavé časy a niekedy sa mi zahmlilo pred očami a na jej stránky mi začali padať slzy, len tak z ničoho nič. A to sa s Pratchettom ešte nikdy nestalo, ešte nikdy ma jeho kniha nedonútila k plaču. Nikdy predtým ma nedonútil k plaču on.
A sakra, no a čo, budem plakať, budem plakať až kým viac nebudem môcť a potom sa budem opäť smiať a smiať sa ešte viac, pretože Pratchett je vtipný a zábavný a budem si ho pamätať s kvitnúcim orgovánom, a budem žiť v momentoch radosti, ktoré mi dáva.

 

PS: Nabudúce už naozaj o Amerike.

Llyrianna

Llyrianna píše hlúposti a nazýva to blogom x)

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>


Get Widget