Prvé týždne v Kanade – povinná karanténa a medveď na záhrade?

Po príchode do Kanady som sa rozhodol, že znovu skúsim obnoviť písanie na blog. Zo začiatku sa toho dialo príliš veľa a nemal som až toľko času, takže v nasledujúcich riadkoch skúsim zhrnúť aspoň zopár veci, ktoré sa udiali prvých pár týždňov od príletu. Navyše ako píšem tieto slová, objavujem problémy s webom a preto improvizovane vytváram poddoménu, kde budem (aspoň dočasne) pridávať nové príspevky a zážitky z Kanady.

Trojdňový karanténny hotel

Pred odletom bola veľmi dôležitá voľba karanténneho hotela. Vo Vancouveri ich bolo na výber asi 11, a po ujasnení priorít mi bolo jasné, že tou najväčšou je (okrem ceny) jedlo. Jeho kvalita sa totiž môže veľmi výrazne odlišovať. V niektorých vám napríklad dajú na raňajky donut zo supermarketu, na obed zvädnutý šalát a na večeru chlieb s maslom a šunkou. Našťastie existujú verejné recenzie a tak sme si vybrali hotel Sandman, kde to berú oveľa poctivejšie.

Na celý trojdňový pobyt má každý hosť rozpočet 300 dolárov na jedlo z hotelovej reštaurácie. Čerstvý steak, hamburger, či kvalitný šalát rozhodne stáli za to. Navyše cena hotela bola dosť podobná tým, kde jedlo bolo údajne o ničom. Je trošku smutné, že niektoré hotely len ryžujú na situácii, keďže ich cena pre dve osoby začína približne na 1200 dolároch.

Dokončenie karantény v Squamishi

Na zvyšných jedenásť dní karantény sme sa presunuli do Squamishu. Kontrolovali nás celkovo trikrát. Dvakrát nám volali a pýtali sa hlavne na to, či máme dosť jedla a prístup k vode. Raz nás navštívil aj vládny úradník, ktorý sa nás vonku pred domom s bezpečným odstupom opýtal zopár otázok. Bol napríklad zvedavý, či sa naozaj izolujeme a či sme neopustili karanténu. Mňa tá myšlienka ani nenapadla – aj kvôli tomu, že som bol paranoidný a ísť do väzenia, prípadne platiť pokutu milión dolárov sa mi naozaj nechcelo.

Ôsmy deň sme zistili, že práca na diaľku má naozaj neobmedzené možnosti. Pod dozorom zdravotných sestričiek sme si cez online telefonát odobrali PCR test, ktorý nám darovali pri prílete. Na prvý pohľad to síce pôsobí revolučne, no s vypadávajúcim internetom môže ísť o dosť stresujúcu záležitosť. Odobraté vzorky sme zabalili, odložili do chladničky a po víkende si ich odviezla donášková služba.

S nákupom nám pomáhal kamarát Mišo, ktorý býva v Squamishi a okrem iného nám požičal zaujímavú spoločenskú hru Nunami – ide o úplne prvú Inuitskú stolnú hru. Pekne ju ukazujú napríklad v nasledujúcom videu:

Výsledky testu nám prišli až posledný deň karantény a konečne prišla sloboda.

Prvé stretnutie s medveďom

Keďže majiteľka domu, v ktorom bývame, pestuje okrem zeleniny aj rôzne ovocné stromy, (ne)pravidelne k nej chodieva na návštevu medveď. Tešil som sa, že ho teda uvidíme už počas karantény z okna, ale keďže zatiaľ ovocie nie je dozreté, odkladá návštevu asi na neskôr. Kanada však nesklamala a prvého sme uvideli asi hodinu potom, čo sme opustili karanténu. Išlo o Medveďa Čierneho a chvíľku sme ho pozorovali z bezpečnej vzdialenosti. To, že bola vzdialenosť naozaj bezpečná potvrdzuje aj kvalita fotky, ktorú som odfotil.

Práca

Keďže práca, ktorú som mal po príchode robiť nakoniec padla, začal som si ešte v karanténe hľadať niečo nové. Po roku a pol pandémie a práce z domu som chcel ideálne niečo na čerstvom vzduchu. Dúfal som, že to chvíľku potrvá, aby som si užil aspoň nejaké pokaranténne voľno, ale nakoniec sa to zomlelo dosť rýchlo a tak teraz robím lanovkára na miestnej lanovke.

Auto?

V Brne som sa vlastneniu auta vždy vyhýbal. Vďaka skvelej mestskej doprave a úžasnej železničnej sieti v Československu mi v 99% percentách prípadov vôbec nechýbalo. V Kanade je však vlastnenie auta v bežnom živote oveľa dôležitejšie, a ani na výlety sa človek bez neho príliš nedostane. Na dopravu po meste tu síce majú autobusy, ale tie sú prilíš pomalé a nechodia až tak často, takže pokiaľ človek potrebuje prestupovať, cesta sa naozaj veľmi zbytočne pretiahne. Preto som čo najskôr chcel zohnať aspoň bicykel a ideálne potom hneď aj auto.

Ako prvý prišiel na rad bicykel, ktorý som si kúpil za pár dolárov v skupine na Facebooku. Následne som si všimol, že jeho majiteľ predáva aj auto, a s Mišovou pomocou sme si ho čoskoro potom aj kúpili.

Prírodné katastrofy

So smútkom som na internete sledoval, ako na Morave zúrili búrky a tornádo. Bolo však povzbudzujúce vidieť, ako mnohí ľudia, vrátane mojich kamarátov, priložili ruku k dielu, a pomáhajú priamo na mieste kde sa dá. Mrzí ma, že som príliš ďaleko, aby som sa pridal, a tak som zopár charít, ktorým dôverujem, podporil na diaľku aspoň finančne. Extrémne počasie však neobišlo ani Kanadu. Squamish, ktorý má údajne bežnú ročnú maximálnu teplotu 25°C trhal všetky rekordy, a teploty v Britskej Kolumbii presahovali 40°. To dopomohlo rozšíreniu mnohých požiarov a približne 120km vzdialené mestečko Lytto ľahlo po evakuácii popolom. Požiari sú síce v Kanade pomerne bežné, ale každým rokom ich počet stúpa a tak je ich hrozba čoraz častejšia.

Carcamping medzi horami

Hneď prvý večer nás kamaráti Mišo a Caroline zobrali na carcamping medzi horami. Dalo by sa povedať, že ide o druh kempovania, ktorý je v Kanade bežný a obľúbený, ale u nás nie je rozšírený asi vôbec. Ľudia vezmú auto, stany, spacáky, pitie a jedlo a idú po starých prašných cestách niekam do hôr. Ak je pri ceste dosť miesta na auto a stany, zaparkajú, rozložia stany hneď vedľa auta a ak to protipožiarne opatrenia dovoľujú, opeká sa, alebo griluje. Stihli sme si tak ešte opiecť špekačky, čo je príležitosť, ktorá sa nemusí kvôli vyššie spomínaným požiarom a aktualizovaným opatreniam opakovať.

Zdá sa, že v Squamishi je veľa tajných miest, kde sa dá zažiť naozaj čokoľvek a tak sme cestou naspäť vyskúšali ukryté lesné golfové ihrisko. Nemôžem povedať, že by bol vo mne ukrytý Tiger Woods, ale bola to zábava!

Mišo s Caroline nás neskôr zobrali aj ku Cat lake, a ukázali nám, ako sa jazdí na plávajúcich kmeňoch stromov. Síce som z kmeňa stále padal, ale pri ďalšej návšteve jazera som už stabilitu zvládal oveľa lepšie. 😀

Four lakes trail, bryndzové halušky a narodeniny

Včera som mal voľno, a tak som okrem zopár vybavovačiek vyrazil aj na kratšiu túru okolo štyroch jazier – 4 LAKES TRAIL.

Neskôr večer sme s Mišom u nich doma varili bryndzové halušky z bryndze, ktorú som pri prílete priviezol. Mal som narodeniny a Mišo ma prekvapil smotanovo-piškótovou tortou. Od Peti som dostal melón a parádnu Slackline a teším sa, keď ju konečne natiahneme. 🙂

To je na dnes v skratke za posledné takmer štyri týždne všetko. Pokúsim sa nájsť si vždy aspoň hodinu a písať každý týždeň.