Soľ nad zlato, aneb o tom, ako som prehral sto kíl soli

Intro…

„Ty nosíš kontaktné šošovky?“, pýta sa Romanka. Hypnotizujeme sa pohľadom, pretože toto je súboj na život a na smrť. Súboj, v ktorom potrebujete 100 percentnú koncentráciu, pevné nervy, a aspoň dve-tri trošky šťastia.

Môže byť tak pol hodinku po polnoci, stojíme na zastávke neďaleko pajďáku a čakáme na nočák. Okrem mňa a Rommy sú s nami na zastávke Srnko, Kubo s Majcúľ, Jany, Sorentíny, Betka, Rado a Radim. My sme však uprostred nemilosrdného boja, a tak ich ignorujeme.

“Staring contest” – kto sa zasmeje, prehráva. Samozrejme že tým prehrávajúcim som vlastne iba ja. Smiech je, či už chcem alebo nechcem, môj obľúbený koníček, no ja sa nevzdávam sa a skúšam to znova, a znova. Ostatní sa pripájajú a tiež spolu začínajú zápasiť.

Romanka sa zrazu rozhodne že potrebuje rovnocennejšieho protivníka a tak ma nahradzuje Sorentíny. Ja si tiež vyberám nového “sparring partnera”, ktorým je Jany.

„Poďme o kilo!“, hovorí môj nový súper, a ja mu s nadšeným súhlasom začínam podávať ruku. Zrazu sa vynára moje zmätené ja, ktoré sa zarazí a pýta – „Kilo je stovka alebo tisícka?“ Skôr než si moj mozog stihol uvedomit, čo vlastne hovorí, ústa okamžite vyslovili – „Poďme o sto kíl soli!“

„Dobre!“, súhlasí nadšený Jany, a hra začína. Obaja nasadzujeme poker face sťa Kristen Stewart a napätie by sa dalo krájať. Ak by ste ho však naozaj chceli pokrájať, museli by ste mať ostrý nožík a urobiť to veľmi rýchlo. Výsledok je totiž veľmi “nečakaný” –  so záchvatom smiechu prehrávám asi tak v úvodnej desatine prvej sekundy. Nadšene sa teším na to, ako sa Jany bude musieť starať o sto kíl soli, a keď mu konečne dôjde, že ja to s tou soľou NAOZAJ myslím vážne, so smrťou v očiach hovorí “Ja nechcem sto kíl soli!” Ja sa len usmejem, na čo mi je odpoveďou “Lukáš, ja NECHCEM sto kíl soli!” Pomaly prichádza nočák, a ja s úsmevom rozmýšľam, či 100 kíl soli naozaj váži 100 kíl…

Shopping spree…

O pár dní nastáva čas na prieskum mesta, ktorý odhaľuje, že v interšpáre vo Vaňkovke majú kilo soli za akciovú cenu 2,20- CZE. No nekúp to!

Beriem si krosnu s ruksakom, a pred odchodom sa pre istotu pýtam Jacoba: “Kubo, myslíš, že unesiem toľko soli, koľko sám vážim?”

“Samozrejme”, hovorí, a keďže ja mám rovnaký názor, odchádzam po 75 kíl soli úplne sám.

Po pompéznom príchode do Intersparu beriem vozík a nakladám, pekne kilo po kile. Jeden, dva, tri, dvanásť, tridsaťšesť, štyridsaťdva, sedemdesiattri, sedemdesiatpäť!!!! A ešte liter slnečnicového oleja, aby sa nepovedalo. Pri pokladni sa predavačka skoro ani nečuduje a po zaplatení začínam nakladať moju výberovú zbierku NaCl s láskou a nehou do batohov. Dodnes nechápem ako sa to tam zmestilo.

Krosnu si pekne vykladám na lavičku, pretože zo zeme by som ju na seba určite nenaložil, tašku plánujem niesť v ruke. Z lavičky pekne na chrbát, and let`s go. Mám pocit že sa vlečiem ak mravec, a z metrov sú kilometre….

Samozrejme…

Samozrejme že pred vaňkovkou nastupujem do zlého busu.

Samozrejme že hneď po nastúpení a rozbehnutí okamžite padám aj s celým svojim nákladom na zem.

Na Zvonařke síce úspešne vystupujem, no zrazu prichádza ďaľšie samozrejme.

Samozrejme že tam nie je žiadna lavička, ani NIČ. Nič na čo by som si mohol vyložit krosnu, aby som si ju dal na chrbát bez toho aby som sa dolámal. Zisťujem, že 75 kíl je naozaj 75 kíl a zostávam uväznený na Zvonařke…

Get me out of here…

Strach, panika, smrť… Presne tieto pocity našťastie neprišli a tak je čas na plán bé.

Keby som mal véčko, tak by som ho štýlovo otvoril a začal telefonovať. Keďže však véčko nemám, začínam telefonovať o niečo menej štýlovejšie.

Jacob: “Prosím?”

Ja: “Čauko, mal by si tak pol hodku čas?”

Jacob: “Podľa toho na čo.”

Ja: “Pomôžeš mi odniesť sto kíl soli!”

Jacob: *smiech* “Jasnačka, kde si, hneď som tam”

Po asi pol hodine čakania, ktorú si krátim čítaním Huckleberryho Finna prichádza záchranná eskorta v zložení Zlatka, Majcúľ a Kubo. Zlatka a Maja si berú jedno-dve kilká, aby sa nepovedalo, Kubo preberá aspoň tak 40-50 kíl, a smerujeme na koľajnice. Okrem Zlatkinho nechceného a neúspešného atentátu na nevinného jazvečíka vypadnutou soľou (“Skoro som zabila jazvečíka kilom soli!”) taktický presun na kolej nepriniesol už nič zaujímavé.

Po návrate začínam stavať soľ do Janyho dverí podobne ako tehly, a s nadšením bežím dokúpiť zvyšok soli. Až do intersparu sa mi nechce, a tak mizne všetka soľ z hypertesca (dodnes si predstavujem smutný pohľad anonymnej babičky, ktorá prišla chvíľku po mne do obchodu práve pre soľ), a dokonca aj brnenka prichádza o svoje zásoby.

Ak chcete vidieť ako asi tak môže vyzerať 100-členná soľná rodinka, tu je fotka z rodinného fotoalbumu :

Aftermath…

Lenže čo s toľkou soľou? Riešenie sa mi v hlave zjavilo ako z čistého neba a tak na jednej nemenovanej modrej sociálnej sieti vytváram event:

Slávnostne otvorenie Janyho soľných kúpeľov aneb premietanie Soľ nad zlato

Každý účastník dostane kilo soli ZDARMA! Naša soľ sa nebojí byť slaná a ide na to pekne zostra. Už tento pondelok! No sugar, please!

A možno príde aj samotný Jany 😉

Účasť v spoločenskej bola nevídaná (a premietanie malo neskôr pokračovanie, tentokrát známejšia verzia soľnej rozprávky – Byl jednou jeden král). Soľ išla na dračku no aj tak jej ešte véééľa ostalo. Koniec koncov, 100 kíl je predsa len 100 kíl!

Po mne a Janym začali ľudia našu stávku v menšom či väčšom kopírovať, no nikto si na sumu 100 kíl už netrúfol. Nikdy však nezabudnem na ten trápny pocit, keď som si deň po premietaní musel ísť ku slávnej debatérke Mišelke na izbu požičiať štipku soli – na seba som totiž tak trošku zabudol…

(Wednesday, June 6, 2012)