Štvorkolkami za beduínmi

Asi v polovici júna sme boli na dovolenke. S rodinou. V Egypte. No môže niečo znieť ešte nudnejšie? Jasné môže, ale toto patrí do top pätky nudných spojení slov. O tom ako sme sa potápali v priezračnom červenom mori kľučkujúc pomedzi koraly a stovky druhov rýb a rybičiek (sem tam taký čudný žralok), Vám rozprávať nebudem. Dokonca ani o tom ako sa pol metra odo mňa prvýkrát, a potom ešte veľakrát vynorila obrovská Kareta obrovská, Vám tiež rozprávať nebudem. Chcem Vám porozprávať o tom, ako sa aj na nudnej (hoci úžasnej) dovolenke v hotelovom rezorte, dá zažiť niečo dobrodružné.

4:00 ráno. Aby sme náhodou nezaspali, postupne sa rozozvučievajú tri budíky. Kto to dopekla vymyslel? Najradšej by som sa zaryla pod príliš teplú perinu a oddávala sa sladkému upotenému spánku ešte minimálne 5 hodín. Kašlať vopred zaplatených 30 šušňov! Damn it, mama zjavne svoje eurá len tak prepadnúť nenechá a rozsvecuje svetlo. Rozlepím oči, žmurkám, umývam si zuby, stále žmurkám, vypláchnem žmurkajúce oči studenou vodou. Otvorím skriňu a  urobím jedno naprd rozhodnutie- biele kraťasy a hneď na to druhé naprd rozhodnutie- biela košeľa. Berieme foťák v kapse, štyri fľaše s vodou a vyrážame do tmy.

nina-1

Vchod na pláž je uzavretý a sympatický strážnik sa tvári nanajvýš počudovane, keď mu zdeľujeme, že o pol piatej ráno ideme na štvorkolky. Really? Yea! To see sunrise! No čo už s nami, otvorí bránu a zaželá nám pekný deň. Diky! Prichádzame k búde, pred ktorým je odstavených zhruba tucet štvorkoliek. Nikde ani nohy. Naozaj sme sa s nimi dohodli, že sa stretneme na tomto mieste? Jasné! Spod dverí búdy počuť hlasy, zrejme pochádzajú z televízora. Maťo (môj brat) zľahka zaklope, ale nič sa nedeje. Tak fajn, sadneme si na nízky drevený plôtik  a čakáme. Podaktorí z nás po štvrťhodine kus znervóznejú, predsa len, nevstávali sme pred svitaním, aby sme zmeškali svitanie! Miro (môj druhý brat) je optimista a poznačený cestopisnými seriálmi sa v situácii vyžíva. To predsa patrí k tomu, to je to autentické! Nuž, my ostatní by sme neradi vyvalili 30 éčok za autentický príbeh o tom, ako nikto neprišiel. Maťo znova zaklope na dvere, tentoraz ráznejšie. Zázrak! Dvere sa otvoria a v nich si pretiera rozospaté oči náš mladý sprievodca: Sorry, sorry! Usadí nás na lavice za stolom. Just minute! Okej, počkáme, len či aj slnko počká, lebo medzičasom sa začalo kvalitne brieždiť. Po chvíli je chalan ready, či si stihol umyť zuby nevedno. Je chudý, vysoký a Egypťan. Hádala by som mu najviac 18. Vyťahuje a nakopáva štvorkolky s pneumatikami bez dezénu a s nesvietiacimi prednými svetlami, zatiaľ čo my sa napoly s obavami a napoly pobavene prizeráme. Help? Vraj netreba. Nasadáme. Pomedzi to zisťujeme, že týpek po anglicky moc toho nenahovorí. No veď načo, ideme okukovať slnko a nie sa vykecávať. Nasadne aj on a chystá sa vyraziť. Počkať!  A ako sa ovláda štvorkolka?! Ups, zoskakuje z tej svojej a postupne každému z nás vysvetlí čo a ako. Nič zložité na tom nie je- plyn a dve brzdy, všetko sa ovláda rukami. Ešte nám ponúkne arafatky na zakrytie vlasov za 5 eur, o ktorých sme sa naivne domnievali, že budú v cene. Nechceme, trocha piesku vo vlasoch ešte nikoho nezabilo. Vyrážame.

nina-2  nina-3

Všetci pekne v rade za sebou ako husičky- vpredu Mahmoud, z ním ja, mama, Miro a na chvoste peletónu Maťo. V časopise Travel písali, že vybočovať z cesty sa nevypláca, vôjde ti kameň pod kolesá a letíš do povetria aj so štvorkolkou. Nuž tak sme poslušní a nasledujeme Mahmouda. Cesta vedie cez vyprahnutú piesočnú krajinu, z jednej strany čoraz viac sa ligotajúce more, z druhej kopce vkusne osvetlené lúčmi ešte ukrytého slnka. Rýchlosť nie je závratná, práve akurát, aby mama za mnou príliš nezaostávala. Ideme asi 20 minút, stále mám pocit, že môj stroj je akosi nahnutý doprava a každú chvíľu z neho zletím. No páči sa mi to, cítim sa drsne a slobodne, pripadám si ako Walker, texaský ranger. I keď netuším ako ranger vyzeral alebo čo robil, lebo som ten seriál nikdy nevidela, ale cítim sa presne ako on. Občas dám Mahmoudovi náskok a potom za ním vyrazím väčšou rýchlosťou. Počas cesty sa neustále obzeráme, aby ten fiškus slnko náhodou nevyšiel bez toho aby sme si ho párkrát necvakli. Mysleli sme, že pri východe budeme na nejakom vrchole, odkiaľ bude na východ slnka dychberúci pohľad. Keď sa ale oranžová guľa začne drať spod mora, pochopíme, že to asi tak celkom cieľ nebol. Naše obavy boli neopodstatnené- východ sa totiž nedá nestihnúť, pretože počas celej cesty je na more dokonalý výhľad. Mahmoud zastaví motokáru a kričí – Look! Zlezieme dole a on vypne motory. Celé to netrvá viac než pár minút. Guľa lenivo stúpa až sa ocitne nad horizontom. Myslím, že doma som si ešte nikdy na východ slnka neprivstala. To, keď som sa vracala domov z párty, sa asi nepočíta. Pekné a magické, v tej chvíli sa cítim trocha nadpozemsky. Fotíme sa. Mama fotí nás. Mahmoud nás fotí. Miro fotí Mahmouda. Ja fotím Mahmouda s Mirom a s Maťom. Mama fotí mňa ako fotím ich. Je to srandovné,  žeby to ešte náš sprievodca nevidel? Alebo má len nový mobil? Tak nejak tušíme, že je to výlet nielen pre nás, ale aj preňho. Slnko je von, začína pražiť a je čas sa pohnúť ďalej. Po pár ďalších minútach, počas ktorých je Mahmoud na idúcej štvorkolke  nebezpečne otočený k nám s mobilom v ruke a asi fotí možno aj filmuje, sa dostávame k akémusi, no ja neviem, skrátka je to veľká skala. Je zvláštna, tvorená z plochých vrstiev, pripomínajúcich na sebe poukladané papiere. Aj tu sa odfotíme a z Mahmouda sa vykľuje kreatívny fotograf. Postaví nás do radu, každému  z nás zdvihne ruky a on berie do rúk balvan. Ahaaa, fotka akože my ten balvan držíme! Šikovné i keď nám trocha stisne zadky, keď sa balvan hompáľa nad novým drahým prístrojom. Nie celkom mu to vyjde a balvan skôr levituje nad našimi rukami. Nevadí, ideme ďalej.

nina-9  nina-8

Prichádzame do cieľa, ktorým je beduínska dedinka,  kde máme dostať vodnú fajku. Zdravíme  pána okolo štyridsiatky (i keď čo ja viem), beduína a usádzame sa na vankúše do jedného z veľkých šiatrov. Ponúkajú nám čaj, tak si dáme. Beduín donesie veľkú fajku a Miro hneď ponúkne aj Mahmouda. Dosť sa nám ale uľaví, keď si rukou utrie sople a odmietne. Shisha je fajnová, fakt dobrá a silná, až sa mi z nej za každým potiahnutím zatočí hlava. Mimovoľne sa usmievam, je mi príjemne. Pocit šťastia sa umocní, keď sa objaví najkrajšie dieťa, aké som kedy videla. A to deti nemusím. Štvorročná Mária je okúzľujúca. Vyzerá skôr černošsky než egyptsky (i keď čo ja viem, na hoteli nepracuje ani jediná Egypťanka), s jemnými tmavými kučierkami, obrovskými hnedými očami a rozkošnými ústočkami. Vie, že je hviezda. Neusmieva sa, ale pózuje pred objektívom a ja divo cvakám. Jej otec si k nám sadne a ona mu vylezie na kolená. Fotenie prevezme mama, ale nechce ich tým priveľmi obťažovať. Ale čo s nimi, keď sú takí fotogenickí a navyše si myslím, že sú na to dávno zvyknutí.

nina-4  nina-5  nina-7

Mahmoud si nás chce pridať na facebooku. Je to vôbec možné? Sme kdesi uprostred púšte a Mahmoud veselo postuje fotky s nami na svoju facebookovú stenu. Na mobile má ešte vždy nalepenú fóliu s obrázkami a nápismi, ktoré prekrývajú polku displeja. Ako ochrana proti piesku asi dobré. V mobile nám ukazuje obrázok tenisiek adidas so slovami: for you! Chce nám ich predať? Po chvíli však pochopíme, že you je preňho univerzálne zámeno pre kohokoľvek a keď ukáže prstom na seba a povie you, vieme, že sa len chce pochváliť novými teniskami. Vidíme jeho fotku s gitarou a ja sa pýtam, či hrá aj na koncertoch. Škoda, že toho rozumie veľmi málo, dozvedeli by sme sa omnoho viac, no takto je to…autentické. Nasleduje fotka káhirského kamaráta, obrázok oslíka zo Shreka, fotka Mahmouda so zbraňou…wait, what? Nuž, hneď sa nám v mysli premietnu zábery z televízie, ktoré zachytávajú rozvášnených arabov v Káhire. Mahmoud pôsobí neškodne a milo, ale ktovie. Tiež pochádza z Káhiry. Snažíme sa zistiť, koľko má Cairo alebo Káhira obyvateľov a odpoveďou nám je: By car? Ten hours! Skúsime to znova a dozvieme sa – one million no problem, ten million no problem! Ok, tak si to teda vygooglime. Pýta sa nás na vek a keď poviem, že mám 21 je nadšený, lebo toľko má aj on. Pre istotu si to ale skontroluje v občianskom preukaze. Neskôr na facebooku sa dozviem, že má 19. Dva roky hore dole. Pýta sa nás, či bratia majú girlfriend, mamy a mňa sa spýta na boyfrienda. Uznanlivo sa usmieva keď všetci prikývneme, že máme. Mahmoud priateľku nemá. Treba mi na záchod, tak idem do kamennej búdy, kde po stenách pobehujú jašterice. Splachovanie príliš nefunguje. Keď sa vraciam k našim, v diaľke vidím beduínske obydlia a ich obyvateľov. Žeby tu skutočne žili? Skúšame to rukami nohami zistiť a Mahmoud odpovedá, že áno, spia tu, ale či nám rozumel, to nie je isté. Jeho šéf, veľký sympaťák Mahmed ( v Egypte sa voláte buď Mahmoud, Mahmed, Mohamed alebo Achmed) nám neskôr potvrdí, že áno žijú, no časy sa podstatne zmenili, majú televízor, internet, či auto.   Nechce sa nám odísť, ale začína byť naozaj teplo a mama sa bojí, žeby ju mohol zradiť jej žalúdok. Pomaly sa lúčime s beduínom, ktorému vtisneme bakšiš (sprepitné) aj pre malú Máriu a vydávame sa na cestu spať. Mahmoud síce nerozumie veľa, ale keď povieme, že chceme ísť faster, pochopí ihneď. Môj pocit rangera sa ešte viac umocní a ja som na štvorkolke čoraz rýchlejšia a odvážnejšia. Cestou sa ešte odfotíme pri pláži a fičíme do rezortu na raňajky. Blízko pri rezorte obiehame veľké vojenské auto,  pri ktorom stojí asi 10 vojakov. Snáď nás nezastavia?! Ale kdeže, usmievajú sa a zvesela nám mávajú. V pokuse dať im čo najžiarivejší úsmev a ladne im zakývať takmer vrazím do brzdiacej Mahmoudovej štvorkolky.

nina-10

A sme späť. Zabalení v prachu ale vyhappení. Bolo to presne to, čo sme chceli a možno ešte čosi naviac. Turizmom zatiaľ neskazenému Mahmoudovi dávame z vďačnosti 2 eurá a aj keď sa chalan trochu oštiepka, nakoniec si ich vezme. Ako starí priatelia sa lúčime a odchádzame. Na druhý deň za mnou na pláži volá moje meno, za sebou vlečie ťavu s menom Casanova a ostýchavo mi dáva na krk krásnu mušľu na šnúrke. Ach, v tej chvíli by som mu aj pusu dala, taký je milý! Chvíľu sa pokúšam viesť rozhovor, ale s jeho yes, no a no problem to na dlhšiu diskusiu nevydrží. A tak sa natešená z darčeku a nemého vyznania lúčim a bežím šnorchlovať a pátrať po korytnačkách. Tento Egypt…vôbec nie je zlý!

(Marsa Alam, Egypt.  Jún 2014.)

Nina Vyšná

Nina píše o svojich zážitkoch z Egypta...

Môže sa Vám ešte páčiť...


Get Widget