Predodletová príprava – stopom do Viedne

Mama mi vždy hovorievala, aby som nikdy nesadaj do auta s cudzími ľuďmi a od záhadných ujov nebral žiadne cukríky. Cukríky mi tak či tak nikdy nechutili, ale stopovanie, to ma vždy lákalo.

Prvý krát som si náhodou „stopol“ auto pár metrov od zastávky hneď potom, keď mi utiekla električka, ktorú som naozaj potreboval stihnúť. Na moje naštvané  gesto reaguje vodič otvorenými dverami a slovami „Poď, dobehneme  ju“.  Táto obrovská dobrodružná výprava trvala asi tri minúty a bola dlhá asi pol kilometra. Vodič bol naozaj v pohode a vôbec sa ma nepokúsil zabiť ako mi v detstve tvrdili!

Druhý krát si počas búrky kúsok od českej „stopli“ dve holky s autom mňa. Stále mám obe obličky a dokonca sa ma ani len nepokúsili uniesť! To stopovanie predsa-len nebude také zlé, práve naopak. Pôsobí veľmi návykovo. Je na čase si to konečne vyskúšať aj „naozaj“.

1_Pixmac000076954083_g_resized_1390738961499

V Nedeľu večer sa lúčim s rodinou a smerujem do Brna. Ostávajú mi dva krásne dni na to, aby som sa v pohode zbalil a vybavil posledné veci, ktoré mi chýbajú predtým, než v stredu o piatej ráno vyrazím na Aljašku. Zrazu mi zvoní telefón. Volá mi Júlia, že zajtra naozaj má čas na Viedeň. Je mi jasné, že  balenie bude musieť počkať na utorok. Hlavný cieľ? Prvýkrát v živote stopovať a dostať sa tak do zábavného parku Prater.

V pondelok ráno prebieha na mojom priváte taktická porada spojená s ešte taktickejšími raňajkami a môžeme vyraziť. Svoj orientačný zmysel trénujeme nastúpením do zlej električky, no na druhý pokus už  naozaj smerujeme k čerpacej stanici OMV, ktorú mi poradila legendárna brnenská stopárka Monika.

Prichádzame na stanicu a je na čase vytvoriť stopovací nápis. Normálne sa používa fixka, ale my sme sa rozhodli vyskúšať alternatívne technológie. Zisťujeme totiž, že fixku vlastne  netreba. Postačí ceruzka na oči. Tá navyše dokáže vyriešiť aj spor o tom, či sa WIEN píše s jedným, alebo dvoma n. Vystačí totiž presne na štyri písmenká. Ceruzky na oči sú jednoducho pre stopovanie do Viedne priam stvorené!

Dvadsať minúť státia a usmievania sa a zastavuje nám sympatický Poliak na mercedese. Údajne dvoch stopárov naraz nikdy neberie, ale keď nás zbadal, tak spravil výnimku. V duchu si hovorím, že je to určite Júliina „vina“.

Je tým správnym spôsobom ukecaný a rozprávame sa slovensko-poľsky a poľsko-slovensky. Chváli sa nám príveskom „the best dad“, ktorý dostal od svojich detí a Júlia počas rozhovoru odhaľuje svoje temné tajomstvo z detstva – meno jej vymyslel starší brat, ktorý túžil mať sestru s menom Júlia. Po príchode do Viedne nám náš vodič ukazuje ako trafiť do Prateru a tak sa lúčime a po polhodinovej prechádzke sme na mieste.

Ako prvý skúšame 117 metrový kolotoč a opäť sa prebúdzať môj strach z výšok. Moje pocity sú klasicky nasledovné: nastupujem a teším sa, no keď sa to začína hýbať si začínam nadávať, „prečo som sem sakra liezol“. Chvíľku mám pocit, že zomriem, ale potom si to už len užívam. Júlia vyberá jednu atrakciu horšiu ako druhú a keďže milujem prekonávanie strachu, vždy naivne súhlasím. Je mi však jasné, o čo jej v skutočnosti ide. Chce ma zabiť.

Na jednej z horských dráh si to však prestávam myslieť –  zrazu mi so smrťou v očiach vyčíta, prečo počúvam každý jeden hlúpy nápad, ktorý ju napadne. Horská dráha sa začína rútiť tak rýchlo, že sa nám pred očami ani nestihol premietnuť celý život. No aj tú dráhu sme prežili a pomaly je na čase sa vydať na viac menej náhodný prieskum mesta.

Objavujeme centrum, Stephansdom… Zrazu sa ani neviem ako ocitáme  na úžasnej výstave fotiek Stanleyho Kubricka.

jazz-is-hot-again

(Stanley Kubrick: Jazz is Hot Again)

Pomaly je však už čas na večerný návrat domov a tak smerujeme k miestu, odkiaľ chceme stopovať domov. Tuha ceruzky na oči už došla, takže musíme uprednostniť tradičnú fixku:

hitchhiking-is-hot-again

Z jednej strany je stále krásne slnečné počasie, z druhej strany sa však blíži hrozivá búrka. Júlia ladným ťahom dopisuje posledné a na zem začínajú dopadať prvé kvapky. Goretexové topánky a pláštenku som nechal doma, keď som zbadal, že si tiež berie len plátenky a tak je najvyšší čas sa schovať do najbližšej kaviarne.

Keď prestáva pršať, chvíľku ešte stopujeme  – všetci nám mávajú a usmievajú sa na nás, no nik nezastavuje. Náhodný okoloidúci sa na nás s úsmevom pozrie a hovorí: „V Brně je nuda, jděte do Prahy!“ Keďže sa však chcem stihnúť zbaliť na Aljašku, nechcem riskovať, že večer nič nestopneme a smerujeme na stanicu a následne do Brna…

Ďalší deň vybavujem posledné veci, ktoré som mal pôvodne na pláne v pondelok .V noci nespím a balím sa, tešiac na Ameriku a svet plný neznámych áut a ľudí. Pretože nie všetky biele dodávky sú nebezpečné. A nie každý cukrík je otrávený.

Lukáš

Večný optimista. Hyperaktívny blázon, cvok, ktorý je denne predávkovaný endorfínmi. Veľmi rád spoznávam nových ľudí, milujem život a snažím sa ho žiť na 200%.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>


Get Widget