Vôňami Sicílie

tutti i sapori di sicilia ff

Pamätáš ako sme sa smiali, že na jazyku v Taliansku až tak nezáleží, stačí dostatočne gestikulovať rukami? Predstav si, nie! Afektované pohyby rukami spojené s príslušným špúlením pier sú beznádejne jediným spôsobom ako sa tu dorozumieť. Dokonca ani infocentrum na letisku mi nevie odpovedať, kde je bus station a od staručkého šoféra v ledva pojazdnom „vraj-autobuse“si  nádeje nerobím.

Úzke cesty, vlhký vzduch a všade špina, moje prvé obrazy Sicílie. Striedajú ich travertínové steny utopené v olivách a viniči, členité pobrežie a majestát spiacej Etny.  Vystupujem pod maličkým bezvýznamným mostom vo významnej Catánii, v druhom najväčšom meste tohto ostrova. Vítajú ma ošarpané fasády zničené vlhkosťou, strmé uličky s podobizňami svätých a zástavy bielizne visiace z balkónov. Skupinka starčekov, rozumej aspoň päťdesiat, hrá karty a spokojne bafká hrubočizné cigary v malebnom parčíku, mačky lovia všade prítomné zbytky a silný pach sa vznáša v ovzduší.  Za bránou do centra našťastie nečaká rodina Corleone, ale desiatky starovekých kultúr prekrytých nekončiacou kolážou Baroka.  Chrámy, baziliky a maličké kaplnky vytrvalo zápasia o svoje miesto na slnku a krása spiaca pod vrstvami stáročnej šedi obsypáva mravenisko kaviarničiek a cukrární.

 

Nohami a rukami sa ubytuvávam v miestnom hosteli. Masívny nábytok a ošumelé tapety nápadne pripomínajú izby mojej starej mamy a domáci, sám neviem prečo, na mňa pôsobí ako prototyp nemeckého dôchodcu. K večeru ma vyzbrojuje „slepou mapou“ a upokojujúcimi frázami, ktovie v akom jazyku. Hor sa do spleti uličiek.

Len ja a spoločnosť dvojdennej cestovateľskej únavy. Až svetielka noci odhaľujú dušu tohto miesta. Vyťahujú oponu. Orchester sa usadil a symfónia klaksónov, dôrazu na poslednej slabike, či cinkania príborov štvorcových námestíčok sa rozoznieva pred nadšeným divákom.

Dávno po dvadsiatej druhej, ale obchody s topánkami a koženými opaskami zdá sa neplánujú zavrieť. Zmrzlinári ešte aj teraz vytáčajú hotové umelecké diela a odvšadiaľ lákajú vône miestnych špecialít. Unášaný prúdom Via Etna stretávam jednu Piazzu za druhou. Piazza Universitaria, Piazza Manganelli, Piazza Spirito, Piazza de la Borsa. Poslucháči dejín umenia by na každej z nich mohli stráviť celý semester. Kotvím na Villa Bellini v záhradách exotických kvetov. Fontány, potôčik, brúsený mramor asi opäť nemý blúdim Sevillou alebo iným námestím španielskeho juhu.

Cestu z centra preberá auto-pilot a ja ani neviem ako odpadávam do obrovskej postele jemne zasneženej prachom.  Zaspávam pri otvorenej verande, ale prebudenie do sviežeho morského vzduchu sa nekoná, Sicília má svoju „vôňu“. Breakfast included sa u môjho hostiteľa prekladá ako možnosť uvariť si kávu s trvanlivým mliekom. Vyrážam teda na trh, najesť sa aspoň očami.

Obhliadku miestnej tržnice všeobecne odporúčam ako povinnú súčasť každej návštevy Stredomoria. Kultúra, tradície a to najkrajšie umenie mesta sa ukrývajú práve tu. Na ošúchaných doskách plných slizu, obsypaných plodmi mora v najrôznejších tvaroch či farbách.

Zavalitý bradáč v kedysi dávno bielej zástere práve rozsekol ovčiu hlavu napoly, zatiaľ čo jeho kolega porcuje pečienku nožom v rozmeroch menšej mačety. Tekutiny fŕkajú, predávajúci ziapu ponuky. Muchy, komáre a iná háveď útočia z každej strany a vzduch ťažie cigarovým dymom. Sicília.

Kupujem štvrť kila olív v pikantnom chilly a ako dezert plod kaktusu. Usadený na neďalekom obrubníku s papierovým vreckom na kolenách začínam stolovať. Predavač zo mňa nespúšťa oči a tak s výrazom gurmána znalého veci potláčam pálivé slzy. Nie veru, to chilly nebol dobrý nápad, aspoňže olivy chutia výborne. A ten kaktus? To ti je skutočná delikatesa! Akurát tie pichliače som z prstov vyberal ďalší týždeň.

Melili. Dedinka ležiaca niekde medzi Catániou a Siracusou, v dostatočnej vzdialenosti na to aby zákernú Etnu nespúšťala z očí a dostatočne ďaleko aby po stáročia utekala jej plameňom. Len zub času sa v tichosti zahryzával do pozostatkov jej románskeho slohu.

Šesť tridsať. Šnurujem rozliepajúce sa adiddasy a kŕčovito naťahujem ešte spiace končatiny. Pomalé tempo opatrné nášľapy, raz darmo ranný beh som celé leto vynechával. Sprevádzajú ma vôňe zrejúcich olív miešajúce sa s neznámymi bylinami a výkalmi dobytka pasúceho sa na okolitých lúkach.

Hrubé múry a železné postele Capucínskeho kláštora, v ktorom som našiel svoje útočisko, sa strácajú v diaľke a ja klesám strminou k belasým záhybom stredozemného mora. Vidinu panenských pláží nahrádza dopravný prístav Priola a niekoľko chemických tovární rozlohou nápadne pripomínajúcich USS. Hold ani tu koláče z neba nepadajú. Šokuje ma členitosť okolitej krajiny, stometrové priepasti preklenuté dlhočiznými mostmi  a zdanlivo nikdy nekončiace tunely. Mám pocit, že už len pri ceste z jedného konca Melili na druhý, človek prekoná dobrých 200 výškových metrov.

Domáce obyvateľstvo tvoria prevažne dôchodcovia  napohľad s  výrazom neprístupnej skaly, v bielom tričku skackajúci exot so slúchadlami na ušiach očividne nepatrí do ich ranného koloritu. Zdvorilý úsmev však platí aj v týchto krajoch a stuhnuté kútiky im chtiac-nechtiac rozširuje do širokých úsmevov.

Pár slov k Sicílskej kuchyňi. Na chvíľku prehliadajúc obrovskú skupinu pizza – pasta, nedá mi nespomenúť, aspoň pre mňa, štyri základné pojmy;

Mandarineto. Jemný likér z mandaríniek, priezračnej farby, sladkastej vône a neopísateľnej chuti. Podáva sa za studena z jednoduchých sklenených fliaš ozdobených vetvičkou  mandarovníkovníka a s, pre všetkých domácich páličov typickým,  historickým výkladom o pôvode danej fľaše.

   

Arancini. V reštauráciách sa možno stretnúť najmä s ich kuželovitou podobou. Nakoľko mne sa dostávalo domácej stravy vychutnal som si ich ako guľky o veľkosti päste. Ich podstatu tvorí zmes mletého mäsa, ryže, mozarelly a paradajkového pretlaku, ktorý zvykne byť nahrádzaný hubami , pistáciami prípadne špenátom, bazalkou a iným zeleným. Táto dobrota je celá obalená v strúhanke a klasicky vypražená.

Cannoli. Všetkým milovníkom zákuskov a sladkého vo všeobecnosti môžem odporučiť len jediné; neochutnávajte. Odolajte, nezačínajte, nedá sa totiž prestať. Ide o maličké trubičky z cesta, pripomínajúceho kornútok z cornetta, bohato plnené krémom z ricotty, ktorý sa zvykne decentne posypať mletými pistáciami. Osobne som sa stretol aj s variantov čokoládového krému  a áno zjedol som celý pekáč až mi tiekli slzy z toho aký som slaboch.

Gelato. Akonáhle uvidíte tabuľku Gelatería, viete, že ste správne. Na Sicílii robia, vraj, tú najlepšiu zmrzlinu na svete. Neviem o tom objektívne rozhodnúť, každopádne to čo sa tu zmrzlinou nazýva je umelecké dielo stredných rozmerov, ktoré nielenže zamestná chuťové poháriky ale ohúri aj zrak a čuch. To všetko s kalorickým obsahom výdatného nedeľného rezňa.

Patrilo by sa ešte spomenúť výborný syr primo sale podávaný s čiernym korením, mozzarellu di bufala, ktorá podivne nemá nič spoločné s potravinou, ktorú pod týmto menom predávajú v našich supermarketoch, čokoládu z mestečka Modica a samozrejme, byť v Taliansku a nedať si aspoň jednu malú kávu, to by bola večná škoda.

 

 

Buon giorno

Madonna mia

Tu sei la mamma mia

tu sei

l’immacolata

concezione dammi la tua

Santa beneditzione

 

Pokoj v kláštornej záhrade. Chodníček z pálených tehál pretína hustý koberec  buriniek a tráv. Vchod trpezlivo strážia dva košaté olivovníky, ukazujúce cestičku k lesom mandarínok. Ešte sú zelené, október asi nebude ich doba, susedky limetky však už vyzerajú súco. Veru aj sú. Vysokánsky orech pri plote pripomína domovinu, len palmy pri jeho kmeni a more na pozadí vyvracia z omylu. Záhony odkvitnutých ruží zasvätených panne Márii. Rúžová fialová oranžová, žltá. Lupene vo vetre. Rozpadajúce sa kamenné múriky a niekoľko zhrdzavených mlynov. Tie jediné mi vážne vŕtajú hlavou. Jednoduché zábradlia drevených palíc a studnička uprostred. Na vodu očividne už len spomínaš.

Ach, keby som len poznal mená všetkej tej zelene. Cítim sa ako nemý, vidím, cítim a nemôžem povedať.  Za plôtikom híka osol. Možno aj on má podobný pocit a možno tiež len oddychuje po výdatnom obede.