Medzi medvedicou a jej medvieďatami
Vraciame sa z jednej z najúžasnejších túr, aké som kedy zažil. Park Denali vyzerá na jeseň naozaj nádherne. Postupujeme červeno sfarbenou tundrou a stretáme losy, ale aj severoamerické soby karibu. Do jedného z losov som dokonca skoro vrazil, no našťastie som si tohto majstra kamufláže na poslednú chvíľu všimol. Smerujeme k jedinej ceste, vďaka ktorej sa dostaneme von z parku.
Doprava tu funguje naozaj veľmi jednoducho. Zaplatíte si lístok za autobus, ktorý kedykoľvek môžete zastaviť , vyskočiť z neho a následne sa vydať na trek. Cestou späť stačí, keď si stopnete najbližší, ktorý pôjde okolo.
Konečne sme sa dostali na cestu a ostáva nám už len čakať na odvoz. Jeden nám ušiel tesne pred nosom a tak budeme musieť ešte chvíľku počkať. Potrebujeme však zostať v pohybe, aby nám nebola zima a moja parťáčka navrhuje, aby sme šli doprava. Ja namietam: „Nie, poďme doľava, aspoň pôjdeme naproti autobusu a budeme skôr v teple.“ Ideme teda mojim smerom, no už asi po troch krokoch si uvedomujem, že smerom k nám kráča obrovská medvedica. Je od nás asi 30 metrov a naše reakcie sú automatické.
Obaja simultálne kričíme, vyťahujeme naše bear-spraye a odisťujeme poistku. Bear-spray nám síce dodáva určitý pocit bezpečia, no voči jeho použitiu mám zopár výhrad:
- Podľa oficiálnych pokynov by „mal fungovať v určitých situáciach“. To neznie moc upokojujúco.
- Nepoznám nikoho, kto ho naozaj použil v reálnej konfrontíácii s medveďom.
- Vietor na Aljaške mení svoj smer až podozrivo často.
Keďže je to však jediná obranná pomôcka, ktorú môžeme v parku Denali používať legálne, nemáme príliš na výber. S prstom na spúšti a rukami nad hlavami pomaly ustupujeme dúfajúc, že medvedica zmení trasu. Tá sa však približuje a je asi 25 metrov predo mnou, zatiaľ čo sa moja parťáčka drží asi 4 metre za mnou.
Kričíme z plných pľúc, no medvedicu to moc nezaujíma a vyberá sa smerom k nám čoraz rezkejším krokom. Snažíme sa kričať ešte viac a po pár minútach našťastie naozaj odbočuje smerom z cesty. Naďalej však môže smerovať k nám – akurát na ňu nemáme až taký dobrý výhľad. Pokračujeme v taktickom ústupe, paranoidne sa obzerajúc všade naookolo. Zrazu sa v diaľke konečne zjavuje naša spása. Zelený autobus!
S medvedími sprejmi v rukách ho stopujeme, no autobusár zamŕza môj úsmev na tvári. Má voľné len jedno miesto. V duchu nadávam a hovorím si, že je dobre, že mám dnes vlastne zhodou okolností so sebou až dva spreje na medvede. Našťastie sa však rozhodol sedadlá prepočítať ešte raz a zisťujeme, že má predsa len voľné presne dve miesta. S pocitom bezpečia teda naskakujeme do autobusu, ktorý sa následne opäť rozbieha.
O pár sekúnd sme za najbližšou zákrutou a turisti s nadšením kričia „STOP The Bus“ – klasický povel, keď niekto zbadá zviera v blízkosti autobusu. Na ceste sú dve ročné medvieďaťá, ku ktorým sme vlastne celý čas smerovali… Opäť sa cítim, akoby som sa znovu narodil.
Mlčky sedím v autobuse sledujúc nádhernú jesennú krajinu, lúčiac sa s parkom, ktorý ma úplne očaroval. Je mi jasné, že toto bola moja posledná tohtoročná návšteva. Je mi jasné, že sa sem určite ešte vrátim.
No ak všetko pôjde podľa plánu, tak ma ešte jeden posledný aljašský trek tento víkend čaká. Tentokrát sa nás cieľ nachádza mimo parku a má na sebe magické číslo 142. Počasie zatiaľ príliš neposlúcha, ale veríme, že to predsa len vyjde…
