Prvýkrát v sedle

Napriek tomu, že som v práci neustále obklopený koňmi, jazdiť na nich nanešťastie nemôžeme. No zajazdiť si na aljašských koňoch ma naozaj lákalo a tejto myšlienky som sa nevedel zbaviť.  Zistil som, že v Healy, malom mestečku v ktorom momentálne žijem celoročne prebýva aj jedna Slovenka. Živí sa tu tým, že sprevádza turistov pri jazdách na koni.

Na jednej z našich vyhliadkových jázd s kočom oproti nám ide neznáme dievča na asi najkrajšom koňovi, akého som kedy videl. Napadá ma, že to určite musí byť ona a tak na ňu po anglicky kričím „Odkiaľ si?“. Zmätene sa na mňa pozerá, bodaj by nie, je to naozaj netradičná otázka. Po chvíľke ticha odpovedá, že je pôvodne zo Slovenska. Stále po anglicky reagujem, že aj ja a miznúc v diaľke rozhovor ukončujem slovenským ahój.

Po práci si od kamošky zisťujem jej číslo a okamžite jej volám. Prekvapujem ju slovenčinou a pýtam sa, či si môžem ísť zajazdiť na jej koňoch. Môžem. Dokonca mi ponúkla špeciálnu slovenskú zľavu.

Ďalší deň spoznávam jej šesť koníkov a psa Maca. Vtipnosť jeho mena tu nanešťastie nikto nechápe.Vysvetľuje mi, ako sa pripravujú pred jazdou a čoskoro vysadám na koňa a cítim sa, akoby som lietal. Naposledy som na koni sedel v detstve, takže som úplne zabudol na to, aký je to pocit. Smerujeme k jej ďalším dvom zákazníkom a čoskoro začína dvojhodinová jazda aljašskou prírodou.

Prechádzame cez krásne lesné cestičky, ale aj vyschnuté koryto rieky a dozvedáme sa, že s týmito koňmi chodieva aj na poľovačku. Postupne sa učím úplne najzákladnejšie základy toho, ako sedieť na koni a ako ho „šoférovať“. Úprimne povedané však tento koňák robí všetko za mňa. Neskôr experimentujem s mojim novým foťákom, no napkon ho odkladám a užívam si cestu bez toho, aby som okolitý svet sledoval cez objektív.

Jazdenie mi príde naozaj veľmi návykové a je mi jasné, že keď sa vrátim do Brna, budem to robiť častejšie. Kone ma jednoducho na Aljaške úplne očarovali.