O tom, ako ma odmietli odfotiť…

Kráčam si po českej, a zrazu mi z kornútka padá zmrzlina. Moja nešikovnosť vo mne vycvičila priam dokonalé reflexy a tak sa mi darí ju ešte zachytiť. Do dlane. Pozriem sa smerom k nebu a teatrálne kričím: “Niéééééééé!!!”. Vraciam ju na kornútok a pokračujem zamračene v ceste, keď mi zrazu náhodný okolostojaci hovorí: “Ale dobrej postřeh!”.

Náhodné rozhovory s cudzími ľuďmi vedia nielen mne zlepšiť deň. Stačí úplná maličkosť. Nezáleží na tom, či mi spolucestujúca v autobuse odporučí, ktorá knižka od Terryho Pratchetta je najlepšia, alebo či ma pri učení v knižnici niekto úplne neznámy ponúkne Milkou.

Mnohí ľudia sa kontaktu s cudzími akoby až nasilu vyhýbajú a bránia sa mu, ako sa len dá.

Chápem, že nie každý je extrovert (veď ani ja ním nie som úplne stopercentne), ale hlavne v autobusoch a vlakoch mi to príde naozaj zvláštne. Spolucestujúci sa často navzájom ignorujú a doslova sa tvária, akoby tí ostatní boli neviditeľní. Áno, aj mne mama v detstve zakazovala baviť sa s neznámymi ľuďmi, nebrať od nich cukríky a vyhýbať sa bielym dodávkam. (Sadať do čiernych je očividne úplne bezpečné) Ale veď aj tí najlepší kamoši boli predsa kedysi “cudzí”…

Baví ma búrať tieto ‘bariéry’ a občas to vie byť naozaj sranda.

V posledný deň hry Assassin Brno som sa vracal s kamošom Peťom z anglistického divadla The Real Inspector Hound. Na zastávke zrazu vidíme dve holky nadšené zo zasneženého Brna, ktoré očividne tiež prišli z vystúpenia. Blbnú a nadšene sa fotia na snehom pokrytej zastávke.

Peťo sa usmeje a pýta sa: “Necháme sa odfotiť aj my?”

Prikyvujem a začína ďalší z absurdných rozhovorov, ktorý mi pripomína, že môj život je len jeden veľký sitcom:

– Odfotíš aj nás?

Prívetivá a milá reakcia fotografky (Ivany) ma naozaj zaskočila:

– Na čo ti to bude? Aj tak už tie fotky nikdy neuvidíte!!

Môj mozog zrazu automaticky prepína do sarkastického módu. Väčšinou to nerobím, ale teraz sa proste nedokážem ovládnuť…

Dávam si ukazováky na spánky a hovorím:

– Ja neviem, môžeš nám ich kľudne poslať telepaticky. Alebo! Možno si už počula o takom vynáleze, volá sa to e-mail!

V diaľke sa blíži šalina a tak sa so slzami v očiach vzdávam vysnívanej fotky a mením tému.

– Ako sa vám páčilo divadlo?

– Vy idete tiež z divadla? A rozumeli ste tomu?

Divadlo bolo celé po anglicky. Musím podotknúť, že Peťo má zhodou okolností na sebe čiapku s britskou vlajkou, ktorú si priniesol z Anglicka a ja študujem Anglistiku. S úsmevom odpovedám:

– Nie, kamarát tam hral, ale tak bola to sranda aj bez toho, aby som vedel slovo po anglicky. Vy ste anglistky?

– Áno, druháčky.

– Ja som v prváku, blablablá bla blááá…

(Úprimne – nebudem predstierať, že si pamätám úplne všetko, bla bla bla berte kľudne ako metaforu mojej zlej pamäti a super humoru)

Iva sa pýta:

– Ty študuješ Anglistiku a nevieš po anglicky??!!???

(nie že by nebolo na Anglistike v anglickom jazyku vyučované úplne všetko, ale pokračujem v tom, čo sama začala…)

– Ono sa to nezdá, ale po pár hodinách človek príde na to, ako to zvládať….

Nastupujeme do šaliny a po pár zastávkach Iva vystupuje a chce ísť do Tesca, no nie je si stá, či vystúpila správne. Jej kamoška, Maťa napriek jej naliehaniu odmieta vystúpiť s ňou a zostáva v šaline s nami. Ivana stihne ešte vysloviť: “Ja neviem kde som” a dvere šaliny sa zatvárajú.

Zatiaľ čo šalina odchádza sa smejem na tom, že vidím karmu (za to, že bola na nás zlá) v praxi… Pýtame sa:

– Nemáš výčitky svedomia? Čo ak sa stratí v snežnej búrke a už nikdy ju neuvidíš?

– Ona to zvládne, hovorí s úsmevom Maťa a naozaj začína snežná fujavica….

Netušil som, že vďaka Mati sa za pár týždňov stanem ‘aktivistom’ a že budem bojovať za očistenie dobrého mena samotného Sherlocka Holmesa! Kampaň I Believe in Sherlock Brno začína!

Pokračovanie nabudúce…

P.S.: Ivana snežnú búrku prežila! Jej skratová reakcia na nevinnú fotku mi pripomenula jeden večer, keď som spravil niečo veľmi podobné.

V lete som býval v byte priamo v centre Brna. Podvečer som pozoroval z okna pohyb na ulici, keď v tom zrazu na mňa začali kričať dve neznáme holky, čo bývali oproti. Zavolali ma na diskotéku, ktorá bola v podzemí pod bytom. Moja ‘geniálna’ myseľ dokázala naspäť zakričať akurát to, že NEZNÁŠAM DISKOTÉKY. To si ani nezaslúži komentár….

Každý má občas zlý deň…

(Saturday, March 9, 2013)