O tom, ako ma odmietli odfotiť…

Kráčam si po českej, a zrazu mi z kornútka padá zmrzlina. Moja nešikovnosť vo mne vycvičila priam dokonalé reflexy a tak sa mi darí ju ešte zachytiť. Do dlane. Pozriem sa smerom k nebu a teatrálne kričím: “Niéééééééé!!!”. Vraciam ju na kornútok a pokračujem zamračene v ceste, keď mi zrazu náhodný okolostojaci hovorí: “Ale dobrej postřeh!”.

Náhodné rozhovory s cudzími ľuďmi vedia nielen mne zlepšiť deň. Stačí úplná maličkosť. Nezáleží na tom, či mi spolucestujúca v autobuse odporučí, ktorá knižka od Terryho Pratchetta je najlepšia, alebo či ma pri učení v knižnici niekto úplne neznámy ponúkne Milkou.

image

Mnohí ľudia sa kontaktu s cudzími akoby až nasilu vyhýbajú a bránia sa mu, ako sa len dá.

Chápem, že nie každý je extrovert (veď ani ja ním nie som úplne stopercentne), ale hlavne v autobusoch a vlakoch mi to príde naozaj zvláštne. Spolucestujúci sa často navzájom ignorujú a doslova sa tvária, akoby tí ostatní boli neviditeľní. Áno, aj mne mama v detstve zakazovala baviť sa s neznámymi ľuďmi, nebrať od nich cukríky a vyhýbať sa bielym dodávkam. (Sadať do čiernych je očividne úplne bezpečné) Ale veď aj tí najlepší kamoši boli predsa kedysi “cudzí”…

Baví ma búrať tieto ‘bariéry’ a občas to vie byť naozaj sranda.

V posledný deň hry Assassin Brno som sa vracal s kamošom Peťom z anglistického divadla The Real Inspector Hound. Na zastávke zrazu vidíme dve holky nadšené zo zasneženého Brna, ktoré očividne tiež prišli z vystúpenia. Blbnú a nadšene sa fotia na snehom pokrytej zastávke.

Peťo sa usmeje a pýta sa: “Necháme sa odfotiť aj my?”

Prikyvujem a začína ďalší z absurdných rozhovorov, ktorý mi pripomína, že môj život je len jeden veľký sitcom:

- Odfotíš aj nás?

Prívetivá a milá reakcia fotografky (Ivany) ma naozaj zaskočila:

- Na čo ti to bude? Aj tak už tie fotky nikdy neuvidíte!!

Môj mozog zrazu automaticky prepína do sarkastického módu. Väčšinou to nerobím, ale teraz sa proste nedokážem ovládnuť…

Dávam si ukazováky na spánky a hovorím:

- Ja neviem, môžeš nám ich kľudne poslať telepaticky. Alebo! Možno si už počula o takom vynáleze, volá sa to e-mail!

V diaľke sa blíži šalina a tak sa so slzami v očiach vzdávam vysnívanej fotky a mením tému.

- Ako sa vám páčilo divadlo?

- Vy idete tiež z divadla? A rozumeli ste tomu?

Divadlo bolo celé po anglicky. Musím podotknúť, že Peťo má zhodou okolností na sebe čiapku s britskou vlajkou, ktorú si priniesol z Anglicka a ja študujem Anglistiku. S úsmevom odpovedám:

- Nie, kamarát tam hral, ale tak bola to sranda aj bez toho, aby som vedel slovo po anglicky. Vy ste anglistky?

- Áno, druháčky.

- Ja som v prváku, blablablá bla blááá…

(Úprimne – nebudem predstierať, že si pamätám úplne všetko, bla bla bla berte kľudne ako metaforu mojej zlej pamäti a super humoru)

Iva sa pýta:

- Ty študuješ Anglistiku a nevieš po anglicky??!!???

(nie že by nebolo na Anglistike v anglickom jazyku vyučované úplne všetko, ale pokračujem v tom, čo sama začala…)

- Ono sa to nezdá, ale po pár hodinách človek príde na to, ako to zvládať….

Nastupujeme do šaliny a po pár zastávkach Iva vystupuje a chce ísť do Tesca, no nie je si stá, či vystúpila správne. Jej kamoška, Maťa napriek jej naliehaniu odmieta vystúpiť s ňou a zostáva v šaline s nami. Ivana stihne ešte vysloviť: “Ja neviem kde som” a dvere šaliny sa zatvárajú.

Zatiaľ čo šalina odchádza sa smejem na tom, že vidím karmu (za to, že bola na nás zlá) v praxi… Pýtame sa:

- Nemáš výčitky svedomia? Čo ak sa stratí v snežnej búrke a už nikdy ju neuvidíš?

- Ona to zvládne, hovorí s úsmevom Maťa a naozaj začína snežná fujavica….

Netušil som, že vďaka Mati sa za pár týždňov stanem ‘aktivistom’ a že budem bojovať za očistenie dobrého mena samotného Sherlocka Holmesa! Kampaň I Believe in Sherlock Brno začína!

Pokračovanie nabudúce…

P.S.: Ivana snežnú búrku prežila! Jej skratová reakcia na nevinnú fotku mi pripomenula jeden večer, keď som spravil niečo veľmi podobné.

V lete som býval v byte priamo v centre Brna. Podvečer som pozoroval z okna pohyb na ulici, keď v tom zrazu na mňa začali kričať dve neznáme holky, čo bývali oproti. Zavolali ma na diskotéku, ktorá bola v podzemí pod bytom. Moja ‘geniálna’ myseľ dokázala naspäť zakričať akurát to, že NEZNÁŠAM DISKOTÉKY. To si ani nezaslúži komentár….

Každý má občas zlý deň…

image

(Saturday, March 9, 2013)

Lukáš

Večný optimista. Hyperaktívny blázon, cvok, ktorý je denne predávkovaný endorfínmi. Veľmi rád spoznávam nových ľudí, milujem život a snažím sa ho žiť na 200%.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>


Get Widget