Budíček…

od autora: Lukáš · 30. apríla 2014

Léta páně 2011 som cez prázdniny nebýval na klácelkách a mojim dočasným domovom sa tak stali tvrdky. Ako pri väčšine mojich zážitkov, aj počas tohoto bola noc. Nie, nebehal som po vonku a dokonca som ani nič nevymýšľal vo vnútri. Jednoducho som spal.

Pre lepšiu autenticitu prejdeme do prítomného času, času, keď sa pomaličky začínam prebúdzať na hlas môjho spolubývajúceho Rasťa. Nehovorí však so mnou.

Toto nie je tvoja izba.

Moje oči sa pomaly rozliepajú a v šere vidím na Rasťovej posteli veľkú siluetu. Jednoducho tam zrazu z ničoho nič sedí “chlap jak hora”. Ja som však ešte stále v ríši snov, ledva vnímam, a tak len zmätene počúvam, ako Rasťo pokračuje.

Toto nie je tvoja izba, choď preč.

Odpoveď od našej návštevy ma začína preberať.

Vypadni z mojej postele.

Zaujímave, za tie dva mesiace som si ťa na tejto izbe nikdy nevšimol, žeby mi niekto upravil pamäť?

Konečne nad mojou rozospatou hlavou začína lietať malá žiarovečka a dochádza mi čo sa to vlastne deje. Cez prázdniny na tvrdkách bývali aj robotníci, ktorí cez deň opravovali klácelky. Po nociach očividne pili. Predsa len, triezvy človek by si nemyslel, že je na svojej izbe. Nádhera, krajší budíček si naozaj neviem predstaviť.

Murphy by bol nadšený, jediný raz zabudneme na noc vybrať kľúče z dverí, a hneď máme nového spolubývajúceho! Dodnes netuším ako sa volal, ale pre naše účely ho nazveme napríklad Karol.

Karolkovi stále nedochádza, že nie je na svojej izbe, a nechápe ako to, že pod jeho perinou leží niekto cudzí:

Čo si gay že spíš v mojej posteli?

Presne tak, Rasťo nemohol odolať a pri snahe ťa zviesť sa inširoval príbehom šípkovej ruženky.

Posledné pokusy o “diplomatické riešenie situácie” majú asi rovnaký úspech ako moje štúdium na FI, a tak nám pomaly začína dochádzať, že po dobrom to naozaj nepôjde. Náš milovaný Karolko navyše začína byť čoraz viac agresívnejši. Predsa len, z jeho uhla pohľadu sme votrelci my.

Podobné úsmevné historky sú celkom bežné – napríklad keď sa Maco cez školský rok na Klácelkách opil, a na miesto na našej izbe prespal celú noc o poschodie nižšie. Keď však ide o agresívneho 40-ročného robotníka, tak to až taká zábava nie je.

Rasťo preberá iniciatívu, schmatne ho a – povedzme že mu názorne začína ukazovať, kde sú dvere. V dverách ho však Karol prechytil a začína ho udierať do hlavy.

Aj keď v skutočnosti boli tie údery také slabé že ich Rasťo ledva cítil, z môjho uhla pohľadu to vyzerá hrozne a tak na neho kričím:

Pustíš ho???!!!??

Prekvapivo ho naozaj okamžite púšťa a blíži sa smerom ku mne.

Zrazu sa vynára moje svedomie, ktoré sa ukáže vždy v tú najnevhodnejšiu chvíľu a hovorí – Nemôžeš predsa vraziť niekomu kto je starý asi ako tvoj otec. Moje ruky našťastie tvrdia niečo úplne iné a Karol po údere do hlavy padá na zem, smerom von z izby.

Stále je bojaschopný, a teraz má k nemu prístup opäť Rasťo, ktorý ho definitívne dostáva z izby. Snaží sa zabuchnúť dvere, no Karolko sa mu v tom, aj keď leží na zemi, snaží nohami zabrániť. Rasťo ho chytí za ruky a odtiahne, no skôr než stihne zavrieť, sa náš drak vracia, a tak to musí celé opakovať. Konečne na poslednú chvíľu vyťahuje kľúče, zabuchuje dvere a môžeme si vydýchnuť.

Spoza nich počujeme nový hlas.