O tom, ako sme boli na prieskume strašidelného domu

Akákoľvek podobnosť nasledujúcich riadkov so skutočnými udalosťami je samozrejme čisto náhodná. Som krehké a plaché stvorenia a v živote by mi nenapadlo spraviť nič nelegálne…

Intro

Ľudia sú veľmi zvláštne, nerozhodné bytosti. Vezmime si napríklad typické klišé – prieskum strašidelného domu.

Stoj čo stoj sa chcú dostať dnu – práve preto, že v ňom straší. Keď sa tam naozaj dostanú, tak chcú pre zmenu vypadnúť von tak rýchlo, ako sa len dá. Práve preto, že tam straší.

A tak sme sa rozhodli, že si nejaký strašidelný dom nájdeme aj my a zistíme, či vystraší on nás, alebo my jeho.

image

Nebudete veriť, ale toto foto je čisto ilustračné. Strašidelný dom sme si však náhodou po dôkladnom prieskume Brna naozaj našli. Ja som sa už so strašidlami raz stretol. Hortenzia a Filoména však ešte nie. Je teda na čase nabrať odvahu a konečne sa vydať na prieskum.

(mená účastníčok boli na ich žiadosť pozmenené, pozn. autora)

Začíname

“Strach je ten najväčší plot.”

Dudley Nichols

Všetci vieme, že každý strašidelný dom sa musí schovávať za plotom, aby pôsobil ešte odstrašujúcejšie a ani ten náš nie je výnimkou.

Poznáte ten pocit, keď ste v múzeu a máte chuť sa dotknúť vystavovaného exponátu len preto, že je na ňom napísane “nedotýkať sa”? Ploty pred strašidelnými domami majú tú istú úlohu. Niekto to volá výstraha. Ja tomu hovorím cielený marketing.

Podľa mňa existujú v živote tri druhy prekážok, tri druhy plotov. Jedny sa dajú postupne rozpliesť. Druhé musíte preskočiť. A tretie, tretie si vlastne ani vôbec netreba všímať. Stačí ich ignorovať, pristúpiť k bránke, stlačiť kľučku a veriť, že nie je zamknuté.

Nemáme však moc času na filozofovanie. V hlavách nám začína znieť zvučka z Mission Impossible a na mieste zisťujeme, že náš plot je plot číslo štyri. Z kraja funguje čiastočne ako bránka – a to ani nemusíme použiť zaklínadlo Alohomora!

Postupne sa všetci traja dostávame na druhú stranu a vzrušenie nahrádza pocit celkom nový.

Paranoja

*Bum*

Niekde očividne spadlo zo stromu jablko, ale my si samozrejme predstavujeme policajta, ktorého zavolala zvedavá susedka. Tú určite nebaví štrikovanie a dlhé večery trávi spolu so svojim obľúbeným ďalekohľadom nalepeným na okne. Krabička plná “koblíh” je tiež nepochybne súčasťou jej stalkerskej výbavy.

Premena našej paranoje je naozaj fascinujúca. Pred vstupom do budovy za každým jedným zvukom počujeme prichádzajúce bezpečnostné zložky. Prasknutá vetvička je sused, ktorý určite vypúšťa strážne psy.

A to pritom nerobíme nič zlé, len chceme preskúmať opustenú, chátrajúcu budovu.

Po vstupe dnu nastane zmena. Za každý zvuk samozrejme bude môcť upír, besný jednorožec alebo iné sily temnoty. Áno, po vstupe sa také veci stávajú. To by sme ale najskôr museli zistiť, ako sa vlastne dostať dnu.

Vchod

Zúfalo obchádzame budovu dookola, no zdá sa, že dnu sa jednoducho dostať nedá a my sa predsa nikam nechceme nasilu vlámať.

Asi budeme musieť odísť z prieskumnej výpravy bez prieskumu. Zrazu si však všímam, že jedno zabarikádované okno nie je až tak zabarikádované, ako sa na prvý pohľad tvári. Áno, trčia z neho črepiny a otvor, ktorým sa chceme prešmyknúť je veľmi malý.

No vďaka našej šikovnosti postupne preliezame dnu bez zranení. Dobrodružný prieskum sa môže začať.

Sme traja, no čelovku mám len ja a Filoména. Hortenzia je z nás najodvážnejšia – rozhodla sa vydať na prieskum strašidelného domu bez svetla. Keďže je vďaka tomuto heroickému činu “slepá”, musí sa držať v strede medzi nami.

Pomaly skúmame miestnosť po miestnosti. Vŕzgajúcimi schodmi vstupujeme do opusteného sklepu. Každú chvíľu počuje niekto z nás záhadný zvuk a hlášku

Počuli ste to?

používame častejšie, než je zdravé. Navrávame si, že je to iba naša vlastná ozvena, fantázia či ďalší stupeň paranoje. Zvláštne je to, že vždy ten zvuk počuje len jeden z nás.

Postupne skúmame jednu opustenú miestnosť za druhou. Okrem záhadných zvukov sú tunajšie strašidlá veľmi plaché a asi sa radi hrajú na schovávačku.

Nanešťastie z bezpečnostných dôvodov nemôžem byť moc podrobný v opise vnútra domu, aj keď ste na to určite všetci nedočkavo čakali. Toto fópa celého článku sa nenápadne pokúsim schovať za to, že vám poviem nasledujúcu vetu: Bol neopísateľný!

Po návšteve všetkých miestností si užívame výnimočný pohľad von z okna a pomaly začíname túžiť po slobode. Zrazu počujeme ďalší tajomný zvuk – tentokrát všetci a tak začíname stredne vystrašeným tempom utekať ku východu…

Outro

O pár dní neskôr spomínam túto historku kamoške Maji. Tá na mňa pozerá ako na blázna.

Veď minulý víkend sme náhodou večer s Kubom šli okolo nej a svietilo sa tam!

hovorí a ja nemám odvahu rozmýšľať nad tým, či tam niekto býva, alebo či tam naozaj straší.

 

(Sunday, March 31, 2013)

Lukáš

Večný optimista. Hyperaktívny blázon, cvok, ktorý je denne predávkovaný endorfínmi. Veľmi rád spoznávam nových ľudí, milujem život a snažím sa ho žiť na 200%.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>


Get Widget