Přežití – 100 kilometrov so 100 gramami jedla?

Ponuka, ktorá sa neodmieta

To znie všetko extrémne cool, ale v živote by som do toho nešiel! Práve som na zážitkovke inštruktorov Brno, kde mi Dada popisuje závod dvojíc, v ktorom vás v noci vysadia so zaviazanými očami uprostred lesa, dostanete papierovú mapu a musíte zistiť, kde sa nachádzate a začať plniť misie po ceste. Optimálna trasa má 80 kilometrov, v reále to je ale väčšinou skôr 100. Časový limit je 24 hodín. A najväčší háčik? Môžeš si so sebou zobrať len 100 gramov jedla! Keby tam nebolo to obmedzenie jedla, prišlo by mi to ako príjemná výzva. S tak malým množstvom jedla mi to ale vtedy pripadá skôr ako úplné sci-fi. Napriek tomu, že mi Dada vysvetľuje, že si počas toho človek uvedomí, ako málo reálne potrebuje, len ťažko sa mi darí uveriť, že by to mohlo byť na pohodu…

Strih. Asi o rok neskôr mi píše Pavla, ktorú tiež poznám vďaka Instruktorom Brno: “máš už plány na poslední dubnový víkend?”. Pripája odkaz na Přežití. Píšem jej, že si to premyslím, ale už vtedy je mi jasné, že poviem áno. Jeden môj kamarát tento stav raz krásne popísal slovami, že ten čas na rozmyslenie si dávam len pre ilúziu slobodnej vôle, a že na podobné veci jednoducho vždy poviem áno. Niečo na tom asi bude. Na veci, ktoré ma nelákajú, sa hovorí nie veľmi ľahko. Ale lákavým a zábavným nápadom sa len ťažko odoláva. 

Začíname

Stretávame sa na nádraží v Písku, a presúvame sa do miestneho kostola, kde je aj základňa Přežití a kde sa budeme môcť vyspať v spacákoch po závode. V kostole som ešte nikdy nespal, takže paráda! Organizátori nám opakujú pravidlá, a vážia jedlo, aby nepresiahlo 100 gramov. Potom nás už odvádzajú do autobusu, kde si zaväzujeme oči. Po pol hodine sa ocitáme v lese a môžeme si rozviazať šatky. Je 22:00 a Přežití práve začalo…

Po splnení úvodnej jednoduchej úlohy na pozornosť dostávame dve mapy a lokáciu prvého stanoviska. Lenže zorientovať sa, kde sa v noci na rovinke nachádzame, je pomerne ťažké, a tak volíme taktiku vybrať sa náhodným smerom a zistiť, kde sme priamo podľa nápisov v teréne. Volíme ľavú lesnú cestu a behom pol hodinky sa dostávame do dedinky. Podľa značky obce ľahko zisťujeme, kde to sme – takže sme sa konečne našli! Pavla oslavne vyťahuje bublifuk a vypúšťa na slobodu bubliny, ktoré v ňom boli uväznené. Na mape hľadáme efektívnu trasu k ďalšiemu bodu a ideme ďalej. Efektívna trasa však neznamená vždy najrýchlejšia – hlavne v noci pôjdeme radšej po značených trasách, než urobiť chybu na neznačených. 

Teamy rozptýlené po krajine a kužele čeloviek pôsobia na niektorých miestach naozaj atmosfericky. Je vtipné, že na jednom mieste v rovnakom čase prichádzajú viaceré dvojice z úplne iných smerov. Ani sa nenazdáme a prichádzame na prvé stanovisko. Je 0:18 a čaká nás pomerne jednoduchá šifra. Jej výsledkom je ďalšie miesto na mape a po asi pol hodinke lúštenia fičíme ďalej. Najbližšie dve hodiny ideme hlavne v lese popri plote. Cesta vedie stále hore, dole, hore, dole….Príde mi to trošku ako kruhový tréning, ale ešte stále nevyťahujem paličky. Je pomerne chladno, ale keďže nezastavujeme, nemrzneme, práve naopak, čoskoro zhadzujeme vrstvy. 

2:09 sme na ďalšom stanovisku, kde si máme posielať heslo cez vlajkovú signalizáciu. Keďže je tma, používame svietiace tyčinky. Zo začiatku sa mi z toho trochu motá hlava, keďže musím signály “vysielať” zrkadlovo oproti obrázkovým vysvetlivkám, ale nakoniec úspešne odovzdávam správu Pavle, ktorá moje zmätené vlajkové písmenká spoznáva rýchlosťou blesku a tak po získaní polohy ďalšieho stanoviska rezko pokračujeme ďalej. Respektíve trochu naspäť, keďže tadiaľ vedie efektívnejšia trasa.

Neskôr nervózne prekračujem elektrický ohradník, a paranoidne očakávam stádo kráv, ktoré sa na nás rozbehne. Našťastie ale stretáme len jednu – práve si dáva nočnú svačinku. Vieme, že sa potrebujeme dostať ku vodnej hladine, ale terén pôsobí neprehľadne a len vďaka šťastnej náhode nachádzame správnu neznačenú cestu. V kútiku duše dúfam, že takto v noci po nás nebudú chcieť, aby sme museli do vody, a tak sa modlím, aby išlo napríklad o misiu v člnoch. 4:56 prichádzame k pobrežiu a je jasné, že suchí rozhodne nezostaneme. Musíme vliezť do vody a rukami nahmatať ponorený drevený nápis a len tými rukami ho „prečítať“. Vo výsledku je to pomerne jednoduché a pomaly začína svitať. Výhľady na neďaleký hrad sú naozaj nádherné. Pavla opäť vyťahuje bublifuk a orgovia sú nadšení, že to ešte za 27 rokov tejto súťaže nevideli.  Kto vie, možno ho nabudúce zaradia do povinnej výbavy 😁

6:00 sme niekoľko kilometrov ďalej a už krásne svieti Slnko. Výhľady na vodné dielo a okolité lesy znamenajú jediné – hurá, na raňajky! Vyťahujem svoju 40 gramovú pistáciovú proteínovú tyčinku a musím uznať, že to je najlepšia 40 gramová pistáciová proteínová tyčinka, akú som kedy jedol! Po tomto výdatnom pikniku pokračujeme ďalej. Za svetla si konečne môžeme užívať výhľady, a musím povedať, že stoja za to. Zároveň ale nastal čas, aby som aj ja konečne vytiahol turistické paličky. Síce vďaka nim telo zvyčajne spáli o 20 percent energie viac, ale vždy mi to pripadá, ako keby som zrazu mal štyri nohy. Ide sa  s nimi tak ľahko!

Konečne sa dostávame k ďalšiemu stanovisku – puzzle. (7:35) Jeden naviguje, druhý ich podľa popisu poslepiačky skladá. Keďže sa tu stretlo viacero teamov, spoja nás dohromady s ďalším a z každého to rieši len jeden. Puzzle skladá Pavla, a ja tak využívam situácie, a idem si na pár minút pospať na kôpku pokácaných stromov. Hýbu sa, a cítim sa na nich ako v kolíske. Ten spánok ma extrémne nabíja a keď sa čoskoro zobúdzam, vidím, že skladačku úspešne dokončili. Dostávame lokáciu ďalšieho stanoviska a fičíme ďalej! Nanešťastie sme sa ale opýtali, či už sme v polovici závodu – boli sme si istí, že určite áno. Odpoveď nás ale sklamala, a tak sa zaprisahávame, že sa už nikoho nebudeme pýtať, ako ďaleko sme od cieľa. 😅 

Snívanie o tvarohovej buchte

Nie že by sme boli nejak extra hladní, ale po ceste ochutnávame púpavy, a iné kvetinky, a snívame o tom, že niekto nechá v dedinke na okne buchtu s nápisom: “Zjedz ma”. Podľa pravidiel si nič vypýtať od ľudí nemôžeme, vlastne sa s nimi ani nemôžeme rozprávať. Ale ak by nám niekto spontánne daroval jedlo, je to úplne v poriadku. Nanešťastie však žiaden taký nápis (a ani buchtu) nestretáme.

Píše sa 10:26, a pri krásnom jazere dostávame za úlohu postaviť samonosnú mostovú konštrukciu postavenú z drevenných dosiek – Lenoardov most. Tu začínam cítiť moju najväčšiu slabinu – nedostatok spánku, a aj keď je tá úloha principiápne jednoduchá, nedarí sa mi sústrediť. Našťastie to Pavla zachraňuje, a nakoniec úlohu úspešne plníme, aj keď sme sa pri nej celkom zdržali. 

Keďže je však pomaly čas obeda (11:15), vyberám si z obedára aj ja svoj proviant – 23 gramov sušeného mäsa. Opäť je to najlepších 23 gramov sušeného mäsa, aké som kedy jedol! V týchto končinách jednoducho varia parádne! Počas obeda kecáme s organizátorom na stanovisku. Hovorí nám, že už roky lobuje za to, aby účastníci 5 kilometrov od cieľa dostali čerstvo ugrilovanú klobásku, ktorú musia doniesť na tanieriku bez toho, aby ju zjedli. To mi príde ako geniálna myšlienka a symbol toho pravého pokušenia! Zvláštne ale je, že všeobecne necítim hlad a jedlo mi reálne až tak nechýba, aj keď o ňom pomerne často básnim…

Vstávať a cvičiť?

Cítim sa navigačne unavený a tak mapu preberá Pavla. Dosť na nás praží Slnko, a tak sa teším, keď nájdeme nejaký tieň. Ten nachádzame na ďalšom stanovisku v lese presne 13:00. Jediný háčik je, že nás tu čaká spoločný workout. Po asi 60 kilometrov v nohách si viem predstaviť aj iné aktivity. 40 drepov, 30 klikov, slacklina, kráčania v drepe po drevenných doštičkách, a šplhanie na lane. Našťastie si ale niektoré úlohy môžeme rozdeliť a tak aj túto úlohu stíhame v limite. 

Po necelých troch hodinách prichádzame o 16:10 k hádanke s fľaškami, písmenkami a prelievaním vody. Pavla geniálne odhadne riešenie – na uhádnutie máme len jeden pokus a tak dopĺňame vodu a fičíme nadšene ďalej. Prichádza ale na mňa únava, a tak si dávam skorú večeru – možno 15-20 gramov arašídového masla. A po ťažkom jedle si treba na chvíľku pospať, a tak zažívam ďalšie nádherné minúty spánku priamo na lesnej cestičke. 

Čoskoro ale nastal čas vstávať, a tak vyrážame k ďalšiemu stanovisku. Navigujem pekne po červenej, ale mám pocit, že sa to vlečie oveľa dlhšie ako na mape. Asi pretrasovali značky. Nakoniec ale v 18:12 nachádzame pomerne skryté stanovisko a udicou lovíme hračkárske rybičky  magnetmi z malej rozhľadne. Opäť nie je priestor na chyby – ak nám čo i len jedna spadne, alebo omylom vylovíme magnety, ktoré nám zakázali, stanovisko sme nesplnili a musíme ísť navyše extra kilometre. Naštastie sme ale šikovní, a máme hotovo. Očakávame, že nás pošlú už len rovno do cieľa. Opak je ale pravdou a čaká nás posledné stanovisko! A že je ešte pekne ďaleko. 

Volíme taktiku o niečo dlhšej trasy, za to pomerne po rovinke, keďže nasleduje rieku. Cítim, ale že už nevládzem. Čo vlastne ničomu nevadí, nebudem predsa končiť závod, pretože som unavený. Znamená to len, že som o niečo menej ukecaný. 😁 Po nejakej dobe nás prepadá nadšenie – sme vďační, čo všetko naše telá zvládajú a že sú napriek únave schopné pokračovať. Veríme, že sa nám podarí prežiť – splniť záverečnú misiu a prísť včas do cieľa. Posilňujem sa zvyškami arašidového masla, a dokonca mi zostal dezert – koliesko hroznového cukru.

Cieľová rovinka?

Záverečnú sekciu ideme lesom už opäť po tme. Je tesne pred 21:00 – deadlinom posledného stanoviska, a stačí sa nám držať zelenej náučnej stezky. A keď príde prvá cesta kolmo dole, dovedie nás až k záverečnému stanovisku. Stíhame to veľmi tesne, ale stíhame! Alebo nie? Nechápem, čo sa deje. Tá cesta, na ktorú sme sa napojili, nedáva zmysel. Už dávno tu mala byť križovatka… A keď konečne prichádza, nesedí vôbec s tým, čo tu malo byť. Hodinky odbíjajú 21:00, a my sme nestihli stanovisko. Až neskôr zisťujem, že jedna z vrstevníc, ktorú som videl na mape, nebola vrstevnica. Bola to cesta, na ktorú sme predčasne odbočili, keďže sme jej existenciu vôbec nečakali.

Neprežili sme. Ale nám to vlastne príde vtipné. Pokazili sme to v úplne tom najposlednejšom bode, kde len išlo zablúdiť… Sme šťastní, že sme toľko kilometrov zvládli, aj keď do cieľa sme vlastne tesne nedorazili. A tvarohová buchta? Aj jej čas neskôr prišiel 😁