Jak básníci přicházejí o iluze aneb ako sa Janine ideály niekedy líšia od skutočnosti

Do Ameriky som išla s obrovskými ideálmi. Ten prvý bol, že sa tu budem mať tak super a objaví ma nejaký režisér, až sa nebudem chcieť vrátiť. Nie, robím si srandu. Aj keď po tých posledných pádoch lietadiel, uvažujem nad tým, či moja rodina bude chcieť aby som priletela späť. Radšej živá v Amerike, ako mŕtva v oceáne. Ja sa však nebojím, viem, že prežijem aj nemožné, veď už som prežila „horny“ chlapa, keď som tu stopovala a vyskočila som na semafore z auta (preboha toto len nehovorte mojím rodičom, alebo im aspoň nevravte zmysel toho slova v úvodzovkách). Jana proste nezomrie, dokým pre svet nespraví niečo veľké. Ale idem späť k veci a k ideálom.

 

2  1

 

Prvý ideál- naučím sa úžasne anglicky a budem hovoriť ako native speaker. Hovno, hovno zlatá rybka. Sme tu tri Slovenky a celý čas komunikujeme v slovenčine. (ale za tie dve Slovenky som nesmierne vďačná- proste kamky) A na pláži je to stále to isté- odkiaľ som, čo ma tu priviedlo a čo študujem- čiže mám v angličtine nacvičených pár otrepaných fráz. Okrem toho ľudia mi chvália môj „cute“ francúzsky prízvuk. Vždy mi to príde veľmi vtipné, hlavne keď im poviem, že nie som z Francúzska, ale zo Slovenska a oni „ah cool“ a vôbec nevedia, o čom točím. Alebo povedia: „Russia,“ tí lepšie orientovaní „Czechoslovakia“. Ale ja im vždy rada vysvetlím, ako to v skutočnosti je.

Druhý ideál- nájdem si amerických kamošov. Hovno, hovno zlatá rybka. Tie americké kamarátstva som už spomínala, takže sa k tomu nebudem vracať. No skúsila som couchsurfing- chcela som spoznať nejakých domácich. Ten človek vyzeral ako veľký cestovateľ a hosťoval veľmi veľa ľudí. Ale  mala som pocit,  ako keby to bral ako rande. Snažil sa ma chytiť za ruku a pobozkať. Neviem, či vysielam nejaké signály, že : „Hej, som zúfalá žena a potrebujem chlapa, lebo inak môj život bude stratený a bez zmyslu!“  Dúfam, že nie, lebo inak pouvažujem nad zmenou pohlavia. Ale je tu veľa dievčat, čo sú v Amerike na love za zelenou kartou. Napríklad naša moldavská spolubývajúca to tu skúša na niekoľkých chlapov naraz.  Alebo týmto dievčatám možno imponuje to, že tu zrejme mužom nevadí, či sa žene prelieva brucho a prsia cez nohavice, pretože ako som dostala radu od jednej dievčiny  „tu sa stačí na niekoho usmiať a povedať: „Hi“ a už je váš. (Áno asi som taká škaredá, že si ma žiadny chlap nevšimne, tak sa musím každému v bare zdraviť a možno sa niekto chytí.) Sorry, ale aby som ja štartovala po nejakom chlapovi a snažila sa ho uloviť?  Čo som poľovník? Veď ani zbrojný pas by mi s mojou muškou nedali. Ale vrátim sa späť ku couchsurferovi- okrem jeho nenápadných pokusov viazla debata- bŕŕŕ. Nastala aj obľúbená téma o počasí, a to už je čo povedať.  Čiže kamarátov už nehľadám, čo má prísť, príde.

Tretí ideál- Naučím sa surfovať. Stále nič. Plánovala som, že nájdem niekoho, kto ma to naučí. Ale, čo si neurobím sama, to nebude. Takže v utorok si idem požičať surf! (ak nebude pršať)

Štvrtý ideál- Američania nie sú „hlúpi“ (nechcem vravieť, že všetci- nezovšeobecňujem!!!) Ale aby nás posielali v hurikáne do práce??? Aby nás posielali na pláž rozkladať slnečníky a stoličky, keď prší? Aby na tie stoličky prišli ľudia a sedeli tam? Aby sa opaľovali pod čiernym mrakom a dažďom? Really? Áno, nájdu sa takí. Aby sme mali platené voľno? Áno, ideme si v pohode pospať domov, dokým prestane pršať. (A na to sme sa dnes odvážili prvý krát, naši českí kamaráti takto fungujú celé leto. My sme celé leto počas dažďu mrzli v hoteli na nepohodlných stoličkách. Poctivky, čo iné.) No a naši supervisori, aj keď majú úplne skvelé radary, nám napíšu sms, že môžeme ísť domov o druhej, keď už sme dávno doma. A o pol tretej prestalo pršať, čiže to sme sa kľudne mohli vrátiť na tú pláž. Na tieto komické situácie budem dlho spomínať. Hlavne na jazdu v hurikáne, keď fúkalo a pršalo a s kamoškou sme mysleli, že budeme lietať s naším skútrom. Okrem toho mám pocit, že v živote som sa tak nezaujímala o počasie a neviedla o ňom také dlhé debaty ako tu. Ale nechcem vravieť, že sú hlúpi, len niekedy sa takí nájdu, tak ako u nás. Každopádne to, že väčšina z nich vie len jeden jazyk- angličtinu, je pravda. A keď im poviem, koľko jazykov ovládam a z koľkých mám základné znalosti, úplne som „admired“.

4

A aj keď som mala v úmysle napísať tento článok veľmi negatívne, teta Amerika mi to nedovolí. Lebo každé ráno na pláži je nádherné. Každý večerný beh ma nabije energiou. Ten pocit, keď vám ľudia na pláži prinesú ľad, ľadovú vodu, melón, obed.. Úplne cudzí ľudia, čo sú tam týždeň na dovolenke. Alebo, že nájdem v piesku petangové loptičky, snažím sa s nimi žonglovať,  a keď skončím, tak mi ľudia z balkóna zatlieskajú. Mám pocit, že u nás by sa to nestalo. No zas nie každý je tu taký milý. Stáva sa mi, že sa stretávam aj s nepríjemnými vecami. Dnes som musela riešiť problém, kvôli tomu ako set up-ujem svoje slnečníky, lebo niekto (nie z mojich zákazníkov, niekto cudzí) sa sťažoval na úrade. Tak prišiel za mnou chlap v obleku na čiernom aute( nezvyk, všetci supervisory majú biele autá a nechodia v oblekoch) „Hi, I´m Mike. I work for the city..a bla bla“ No nakoniec sme sa obidvaja smiali na tom, že vlastne ja robím dobre svoju prácu a ten chlap, čo sa na to sťažoval, je len lenivý postaviť si svoj slnečník ďalej od mojich a potom sa sťažuje, že moje slnečníky sú blízko jeho. No neviem, kto bol prvý o siedmej na pláži a set up-oval to tam všetko a až potom prišiel on. Ale nad tým sme sa radšej s Mikom ani nezamýšľali. Ale pri tejto veci som si uvedomila, že viem v angličtine riešiť problém, takže na tom nemôžem byť až tak zle.

3

A tak si ďalej snívam svoj americký sen, plánujem v hlave diétny plán, aby som počas cestovanie po Amerike nejako vyzerala a odpočítavam dni v slnečnom North Myrtle Beach, kde miestami zdochol pes. Ale Las Vegas už čaká baby! Uvidíme ako dopadne ďalší ideál- vyhrať jeden dolár v kasíne!

Jana Mrázová

Janka bloguje o svojich zážitkoch zo slnečnej Ameriky.

Môže sa Vám ešte páčiť...


Get Widget