Daguerre – aneb o tom, ako sme hipsterom ultimátnu otázku položili
Predstav si…
Predstav si, že ideš v bare na WC a musíš ísť na poschodie, prejsť cez dve miestnosti, v ktorých bežne nikto nie je. Zrazu ti padne zrak na troch ľudí, ktorí sedia vedľa seba na troch kreslách priamo oproti. Zmätene sa na nich pozrieš. Ten týpek v strede drží v ruke nejakú vázu a holka vľavo má na čele nalepenú 50 korunu. Skôr než sa stihneš spamätať, ten úplne vpravo, ten, ktorého pokerový výraz tváre nie je až tak pokerový ti povie: “Pristúp bližšie!”. A tak pristúpiš. Stále zmätene, ale aj pobavene rozmýšľaš, o čo tu vlastne ide, keď zrazu počuješ: “Pokľakni”. A tak pokľakneš…
Začiatok
Písal sa 15. December, zimy páně 2012 a bol som okolnostami donútený navštíviť Daguerre. Áno, presne tak. Salón Daguerre – ultimátnu liaheň všetkých hipsterov. Aj pre mňa by bol ideálny, napriek tomu, že na stupnici hipsterskosti dosahujem maximálne tak slabšiu štvorku. Naozaj by to bol môj obľúbený podnik, nebyť jedného menšieho háčika, háčika, ktorý by podľa mňa mohli používať aj na chytanie veľrýb.
Keby som povedal, že je v ňom zafajčený vzduch, tak by som vám klamal. NIe je tam zafajčené – jednoducho je tam HMLA. Hmla, v ktorej občas nájdete aj dve-tri trošky vzduchu. Ak máte náhodou práve v ten deň štastie a venuša s marsom sú v dobrom uhle. Načo je úžasne pôsobiace prostredie salónu s knižnicou, keď aj tak nič nevidíte cez dym z cigariet.
Presne preto som chcel odísť, no nakoniec som zvolil kompromis. Uchýlime sa hore, na vrchné poschodie, kde je taká minivýstava fotiek, WC a normálne tam ľudia nechodia (čítaj – nie je tam zafajčené). Začali sme robiť blbosti, a skôr než sme si uvedomili, čo vlastne robíme, sedíme zrazu na troch kreslách pred dverami, a čakáme na príchod prvého smrteľníka či smrteľníčky.
Tá sa čoskoro spoza rohu aj naozaj vynára, a jej zvedavé oči sa stretajú s tými našimi.
“Pristúp bližšie”, hovoríme. Ona pristupuje. “Pokľakni”. A ona pokľakáva….
Ultimátna otázka
Áno, z času načas sa mi podarí nakecať náhodným študentkám anglistiky, že síce neviem ani slovo po anglicky, ale aj tak ju študujem. Väčšinou však moje pokusy o vážnu tvár skončia ešte skôr, než stihnú začať. Alebo kvôli nim prehrám sto kíl soli.
– Položíme ti TRI ultimátne otázky.– A môžem…– Hovor len, keď sa ťa na niečo pýtame!
Prvá otázka. Prvá ultimátna otázka! Melodramatickosť stúpa do obrovských výšin. Otáča sa na Káťu, princeznú s 50 korunáčkou na čele a hovorí: “Polož prvú otázku” Tá však odmieta spolupracovať, a tak sa otáča na mňa: “Polož prvú otázku”. Užívam si napätie a moje pery pomaly hovoria: “Kto bol prvý hipster?”
Prvý je len jeden
Keby som sa tváril, že si pamätám všetky odpovede na ultimátnu otázku, tak by som musel klamať, a aj to tak urobím. Jej odpoveď bola originálna:
Prvý hipster? Podľa mňa to bol Adolf Hipster.
Skúšame ešte improvizáciu s ďalšími dvoma otázkami, no tá prvá je natoľko ultimátna, že ostatné vlastne ani nie sú potrebné. Prepúšťame ju s tým, že môže odísť, a tak odchádza. Netušíme, že nám hneď potom začína dole robiť rozsiahlu reklamnú kampaň.
Čo je za tebou?
Obraz
– Čo je za tebou?– Obraz.– Čo je za tebou?– Obraz.– Čo je za tebou?– Obraz.– Čo je za tebou? – Obraz. – Ale čo je na tom obraze? – Obraz. – Čo je na tom obraze? – Obraz. – Ale čo je ňom?
– Obraz.– Čo je na ňom?– Obraz.
– Čo je na ňom?– Obraz.– Čo je na ňom?– Obraz.– Čo je na ňom?– Obraz.– Čo je na ňom?– Obraz.– Čo je na ňom?– Láska.
Prosím ťa prestaň, stačilo tých pätnásť mŕtvych v Berlíne.
“Boli sme silní!”, odpovedám. “Ale mohli sme byť silnejší!!!”, ukončuje rozhovor. Čoskoro opúšťame hipsterské doupě, ale jedného dňa sa určite vrátime…
(Tuesday, January 8, 2013)
