Daguerre – aneb o tom, ako sme hipsterom ultimátnu otázku položili

Predstav si…

Predstav si, že ideš v bare na WC a musíš ísť na poschodie, prejsť cez dve miestnosti, v ktorých bežne nikto nie je. Zrazu ti padne zrak na troch ľudí, ktorí sedia vedľa seba na troch kreslách priamo oproti. Zmätene sa na nich pozrieš. Ten týpek v strede drží v ruke nejakú vázu a holka vľavo má na čele nalepenú 50 korunu. Skôr než sa stihneš spamätať, ten úplne vpravo, ten, ktorého pokerový výraz tváre nie je až tak pokerový ti povie: “Pristúp bližšie!”. A tak pristúpiš. Stále zmätene, ale aj pobavene rozmýšľaš, o čo tu vlastne ide, keď zrazu počuješ: “Pokľakni”. A tak pokľakneš…

 

Začiatok

Písal sa 15. December, zimy páně 2012 a bol som okolnostami donútený navštíviť Daguerre. Áno, presne tak. Salón Daguerre ultimátnu liaheň všetkých hipsterov. Aj pre mňa by bol ideálny, napriek tomu, že na stupnici hipsterskosti dosahujem maximálne tak slabšiu štvorku. Naozaj by to bol môj obľúbený podnik, nebyť jedného menšieho háčika, háčika, ktorý by podľa mňa mohli používať aj na chytanie veľrýb.

Keby som povedal, že je v ňom zafajčený vzduch, tak by som vám klamal. NIe je tam zafajčené –  jednoducho je tam HMLA. Hmla, v ktorej občas nájdete aj dve-tri trošky vzduchu. Ak máte náhodou práve v ten deň štastie a venuša s marsom sú v dobrom uhle. Načo je úžasne pôsobiace prostredie salónu s knižnicou, keď aj tak nič nevidíte cez dym z cigariet.

Presne preto som chcel odísť, no nakoniec som zvolil kompromis. Uchýlime sa hore, na vrchné poschodie, kde je taká minivýstava fotiek, WC a normálne tam ľudia nechodia (čítaj – nie je tam zafajčené). Začali sme robiť blbosti, a skôr než sme si uvedomili, čo vlastne robíme, sedíme zrazu na troch kreslách pred dverami, a čakáme na príchod prvého smrteľníka či smrteľníčky.

Tá sa čoskoro spoza rohu aj naozaj vynára, a jej zvedavé oči sa stretajú s tými našimi.

“Pristúp bližšie”, hovoríme. Ona pristupuje. “Pokľakni”. A ona pokľakáva….

Ultimátna otázka

Áno, z času načas sa mi podarí nakecať náhodným študentkám anglistiky, že síce neviem ani slovo po anglicky, ale aj tak ju študujem. Väčšinou však moje pokusy o vážnu tvár skončia ešte skôr, než stihnú začať. Alebo kvôli nim prehrám sto kíl soli.

Dnes tiež nemám svoj deň, a tak rozhovor vedie Peťo.
“Napi sa z čaše.”, hovorí počas toho, ako jej podáva vázu. Zmätené skúmavé oči “zrzky” pozerajú na neho a snažia sa zistiť, či to myslí naozaj vážne. Keď pochopia, že hej, pije z prázdnej vázy.
– Položíme ti TRI ultimátne otázky.
– A môžem…
– Hovor len, keď sa ťa na niečo pýtame!

Prvá otázka. Prvá ultimátna otázka! Melodramatickosť stúpa do obrovských výšin. Otáča sa na Káťu, princeznú s 50 korunáčkou na čele a hovorí: “Polož prvú otázku” Tá však odmieta spolupracovať, a tak sa otáča na mňa: “Polož prvú otázku”. Užívam si napätie a moje pery pomaly hovoria: “Kto bol prvý hipster?”

Prvý je len jeden

Keby som sa tváril, že si pamätám všetky odpovede na ultimátnu otázku, tak by som musel klamať, a aj to tak urobím. Jej odpoveď bola originálna:

Prvý hipster? Podľa mňa to bol Adolf Hipster.

Skúšame ešte improvizáciu s ďalšími dvoma otázkami, no tá prvá je natoľko ultimátna, že ostatné vlastne ani nie sú potrebné. Prepúšťame ju s tým, že môže odísť, a tak odchádza. Netušíme, že nám hneď potom začína dole robiť rozsiahlu reklamnú kampaň.

Čoskoro prichádzajú tri zvedavé holky, a tak sa náš scenár opakuje: Pristúpte bližšie, pokľaknite…
Skáču si do reči, a tak im vysvetľujeme, že hovoriť môže len tá, ktorá ma v ruke čašu. Nakoniec z jednej z nich vypadlo, že prvý hipster bol samozrejme Michael Jackson. Druhá si zas myslí, že to nechválne známy Adolf Hipster. Chviľku ich ešte trápime, ale potom ich prepúšťame. Môžu odísť…
Zmena pravidiel
Zrazu sa vracia “zrzka” a privádza so sebou dvoch hipsterov. Hneď je jasné, že jeden je pre našu vec úplne nadšený, a ten druhý sa nás snaží bojkotovať. Tvrdí, že to nikam nevedie. Jasné, že vedie, za zábavou!
 
Ten pozitívnejšie naladený nám prezrádza, že prvý hipster bol David Bowie. “Zrzka” sa zrazu snaží zmeniť pravidlá hry a pýta sa Peťa:
Čo je za tebou?
Peťo bez žmurknutia odpovedá
Obraz
Rozhovor zrazu naberá veľmi rýchle tempo a vyzerá asi nasledovne
– Čo je za tebou?
– Obraz.
– Čo je za tebou?
– Obraz.
– Čo je za tebou?
– Obraz.

– Čo je za tebou? – Obraz. – Ale čo je na tom obraze? – Obraz. – Čo je na tom obraze? – Obraz. – Ale čo je ňom?

– Obraz.
– Čo je na ňom?
– Obraz.
Pozitívne naladený hipster k nej pristupuje a hovorí jej: “Prosím ťa, prosím ťa prestaň! Nechceme predsa aby to dopadlo ako pred piatimi rokmi v Berlíne.
Ona ho však ignoruje a pokračuje:
– Čo je na ňom?
– Obraz.
– Čo je na ňom?
– Obraz.
– Čo je na ňom?
– Obraz.
– Čo je na ňom?
– Obraz.
– Čo je na ňom?
– Láska.
Týpek znova zasahuje a hovorí
Prosím ťa prestaň, stačilo tých pätnásť mŕtvych v Berlíne.
Nakoniec teda odchádzajú a Peťo sa na mňa otáča a hovorí:  ”Snažili sa nás zlomiť!”

“Boli sme silní!”, odpovedám. “Ale mohli sme byť silnejší!!!”, ukončuje rozhovor. Čoskoro opúšťame hipsterské doupě, ale jedného dňa sa určite vrátime…

 

(Tuesday, January 8, 2013)

Lukáš

Večný optimista. Hyperaktívny blázon, cvok, ktorý je denne predávkovaný endorfínmi. Veľmi rád spoznávam nových ľudí, milujem život a snažím sa ho žiť na 200%.

Môže sa Vám ešte páčiť...


Get Widget