O tom, ako som od ducha na Špilberku zbabelo utiekol

Šprintujem čo najkratšou trasou zo Špilberku a v tesnom závese za mnou Dano, Silvia a Kika. Bežíme ako by sme práve videli ducha. A veruže aj videli. Alebo nie?

Nevinný začiatok…

Vždy som rozmýšľal nad tým, ako sa cítia filmové postavy v horroroch. Prečo tak zbabelo utekajú? Prečo sa nikdy nerozhodnú ducha preskúmať? V jeden letný večer som mal možnosť si to vyskúšať na vlastnej koži. Pritom sa všetko začalo úplne neškodne. Presne tak, ako príbehy všetkých horrorov.

Jeden z mojich najlepších kamošov, Dano, prišiel so svojou priateľkou Silviou a sestrou Kikou do Brna, aby sa zúčastnili hudobníckeho sústredenia na JAMU. Po tom, ako celý deň strávili hrou na klavíri som sa rozhodol, že im ukážem krásy Brna. Veď sústrediť sa môžu napríklad aj na taký Špilberk!

Aj keď sa lenivo vyhovárajú, že na ten kopec určite liezť nebudú, nie neberiem ako odpoveď a čoskoro ich fotím pri výhľade na mesto zahalené pod rúškom tmy. Vlastne nebolo až také zahalené, ale tma určite bola.

S Danom pozeráme na displeji foťáka, či sa fotka vydarila. Práve vtedy nám zrak padá na temnú cestičku, ktorá vedie niekam do neznáma.

“Čo myslíš, že tam je?”, pýta sa s úškrnom Dano, a s presnosťou snipera stláča spúšť fotoaparátu. Blesk nám na zlomok sekundy osvetľuje cestu, a stíhame sa akurát tak zľaknúť.

Po cestičke kráča párik, ktorý sme tam nečakali. Nič nezvyčajné, nič paranormálne. Proste sme sa len hlúpo zľakli.

Smejeme sa nad našou odvahou a pár metrom bokom na displeji kontrolujeme, kto nás to vlastne tak vystrašil. V nemom úžase pozeráme na to, čo fotoaparát odfotil…

Fotografia

Určite poznáte tie strašidelné historky o duchoch na fotkách. Nadšený fotograf amatér napríklad práve na ulici zbadal fascinujúci rododendrón a jednoducho ho musí zvečniť pre budúce generácie! Doma si vyvolá fotku vo svojom súkromnom fotolabe (čítaj – strči pamäťovku do čítačky a skopíruje si fotky do počítača). Keď sa chystá obdivovať svoje veľdielo a ukázať ho celému svetu, zrazu si všimne, že na fotke niečo nesedí. Pribudla na nej biela silueta. Silueta ducha, ktorý na danom mieste zomrel.

Tak presne to, presne to sa nám nestalo! Na našej fotke žiadny duch nebol. Vlastne, keby tam bol nejaký duch, tak by to asi bolo oveľa menej strašidelnejšie. Na našej fotke totiž nebol ani ten párik, ktorý sme odfotili. Iba bleskom osvetlená cestička, na ktorej stáli…

Moje srdce na chvíľu prestáva biť, tvár mi bledne a pozerám na Daniela, či na tej fotke nevidí presne to isté, čo na nej nevidím ja. Nevidí.

Naše nohy hrdinsky utekajú skôr než im stihneme dať povel. Silvia a Kika bežia zmätene za nami a netušia, čo sa deje. Vydychujeme, až na chodníku pri Husovej, kde im všetko vysvetľujeme. Pozerajú na nás ako na bláznov, no my vieme čo sme (ne)videli.

“Si mäkký sa tam vrátiť”, hovorí Dano. Sám sebe priznávam, že naozaj som jednou z tých zbabelých filmových postáv. A to dokonca ani o mne nenakrútili žiadny film…

(Monday, January 21, 2013)