Koláčová výprava

Knižnica. Nádherná, veľká knižnica, ktorá sa vyníma na najvyššom poschodí domu oproti našim koľajniciam. S Betkou a Romankou (známou fotografkou) sme po večeroch zvykli s obdivom pozorovať dôkladne poukladané knižky na krásnych hnedých poličkách, osvetlených malou stolnou lampičkou. Možno to vyznie hlúpo, ale túžili sme spoznať ju zblízka. A keďže nie sme ľudia, ktorí zvyknú len snívať, rozhodli sme sa, že preto aj niečo spravíme.

Určite poznáte z amerických filmov a seriálov ten ich typický predmestský zvyk – keď sa prisťahuje niekto nový, tak mu susedia napečú koláč, a prídu ho navštíviť a zoznámiť sa. Presne to bola naša taktika…

Viete, holky na koľajniciach vedia dokonale piecť. A to aj napriek bojovým podmienkam, plným kuchynkám, rúre vyhadzujúcej poistky a večne chýbajúcim pekáčom.

Napríklad Romankine muffiny sú skoro rovnako super ako jej fotky. Betka, aj keď by sa vám skromne snažila tvrdiť pravý opak, je talent sám o sebe. Alebo taký koláč od majcúľ – aj keď sa (podľa nej) pokazí, stále je tak 10x lepší ako čokoľvek, čo by ste našli v okruhu 100 kilometrov.

Teraz si predstavte, že Romanka a Betka spojili spolu so svojou spolubývajúcou Maťkou sily a napiekli Superkoláč. Pôvodne bol určený pre iné účely, ale keďže zostala ešte polovička plechu, vedeli sme, že nastala naša chvíľa.

Berieme pekáč a s Betkou kráčame smerom k bránke oproti. Pôvodne chcela ísť aj Romanka, ale na poslednú chvíľu vycúcala, a tak nás spolu s ďaľšími klácelkáčmi pozoruje z okna spoločenskej miestnosti.

Pri plote je viacero zvončekov a tak prekvapene zisťujeme, že v tom dome asi nebude len jeden byt. Nič to, musíme si náhodne vybrať.

Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn

Srdce nám bije ako o preteky, a zrazu vidíme ako celkom sympatická, staršia teta schádza po schodoch, až kým sa neotvorí bránka.

Nasledujúci rozhovor je skoro celý pod réžiou Betky:

– Dobrý deň.

Zmätený pohľad nič netušiacej tety, ktorá nechápe čo za podomových obchodníkov ju to prišlo v túto večernú hodniu navštíviť

– Dobrý deň, nedáte si koláčik?

Teta stále nechápe

– Dáte si koláčik?

– Vy bydlíte naproti, že jo? (ukazuje na naše klácelky)

– Áno, áno, dajte si koláčik. Ostalo nám a nevieme čo s ním.

Teta je pobavná a konečne ochutnáva koláčik a veľmi si ho pochvaľuje.

– Vy bývate tam hore? (s malou dušičkou ukazujeme na knižnicu)

– Ne, ne, tam bydlí Novákovi, ja bydlím o poschodí níž.

– A myslíte že by si dali koláčik?

– To asi ne, víte, oni mají teď všichni chřipku.

– No vidíte, o dôvod viac im poslať po koláčiku. Alebo sa spolu nekamarátite?

– Ale jo, jo...

A tak teta odišla po tanieriky, ktoré sme jej naložili pochúťkou pre chorých susedov. S úsmevom a prianím pekného večera sme sa s ňou rozlúčili. Tento krát nám to s návštevou knižnice nevyšlo, ale aj tak to stálo za to. Možno nabudúce…

(Sunday, July 15, 2012)