O tom, ako sme v noci zlodeja z bytu vyhnali…

Odkaz smeruje na vývesku informačného systém MUNI, kde ľudia zvyknú posielať inzeráty.

Už len nadpis je dostatočne výstižný.

PROSIM CITAT – Ukradnuty notebook zo zdielaneho studentskeho bytu v centre Brna – hlada sa ***** …

Inzerát pokračuje podrobným popisom človeka, ktorý býval s mladým študentským párom na byte, no po dvoch mesiacoch zmizol aj s ich notebookom a externým diskom. Pripojené sú aj dve fotky páchateľa. A áno, je na nich práve ten nový spolubývajúci, ktorý mi bol tak povedomý. Inzerát som totiž už deň pretým čítal. Akoby vetu z neho – “Mozno dokonca byva u Vas alebo Vasich znamych v ZDIELANOM studentskom byte.” písal sám Nostradamus.

Konečne chápem filmové postavy, ktoré napriek všetkému nespoznajú hľadaného, ktorý je na The Most Wanted plagátikoch oblepený všade po meste. Ešte že je Bejka taká vývesková maniačka a pravidelne na nej číta všetky správy.

Určite poznáte ten pocit bezpečia, pocit, že sa môžete v prípade problému obrátiť na políciu s tým, že vám pomôže. Nie? Ani my. Rado totiž pokračuje.

Hlavne že sa rozvážajú na autách s mottom “Pomáhat a chránit”. Tento nápis očividne funguje asi rovnako, ako predsavzatie obézneho štyridsiatnika napchávajúceho sa v McDonalde, ktorý si hovorí, že od zajtra bude zdravo jesť a cvičiť.

Ich argumenty, prečo sa nemôžu venovať oficiálne nahlásenej krádeži sú smiešne. V podstate niečo v štýle:  “Nemôžeme sa tomu venovať, pretože podľa zákona ten notebook nebol ukradnutý ale spreneverený a… blá, bláá, bláá, aha helikoptéra!” A ešte vám vynadajú za to, že ich zaťažujete s takými malichernosťami ako je nejaký zlodej… Nič to, človek sa musí do budúcna poučiť a ozvať sa len vtedy, keď sa cestou domov z Tesca dostane na stopu zle zaparkovanému autu, ktoré je bosé a zaslúži si papučku aby neprechladlo. Všetko ostatné je očividne pod ich úroveň.

Rado: aako nad tým rozmýšľam, neviem či nebude lepšie počkať
Ja: preco? pockat na co? kym vam nieco ukradne?
Rado: pfu ešte to prediskutujeme sorry že ťa takto obťažujem
Ja: pozri, vsak my tam budeme… nebudeme ho chciet zbit, iba povieme ze vieme  kto je, a pomerne slusne ho posleme prec…
si porovnaj minutu rizika
voci celej noci alebo ako dlho vlastne by sa tam zdrzal

Rado: hej len ide o to proste mne nejde o to sa pobiť, to mi je jedno
ale chapeš
vytiahne nôž a čo my na to

Ja: ano, sice otom dost pochzbujem, ale ide o to, ze tato situacia (v ktorej by sa to teoreticky mohlo stat) tak ci tak nastane, skor ci neskor ho bude treba dostat prec
preto podla mna nie je dovod to odkladat

Nakoniec je rozhodnuté. Plán je jednoduchý – už dnes v noci slušne požiadame, aby sa zbalil a opustil byt. Keďže nemôžeme tušiť, čo od neho čakať, budeme počas toho pri ňom v početnej prevahe, aby ho ani len náhodou nenapadlo použiť násilie a všetko prebehlo mierumilovne.

Budím Kuba, ale už na prvý pohľad je jasné, že keby sa zoči-voči stretol s osobou, kvôli ktorej bol zobudený, neprebiehalo by to práve dva krát diplomaticky. Nakoniec teda prichádzam do Žltej záhrady sám.

Hneď po mojom príchode a krátkej inštruktáži vchádzame s Radom, Džím a Rybim  pomaly do jeho izby.

Rozhovor je dirigovaný pod Radovou taktovkou:

– Počuj, máme tu taký problém – na internete sme našli inzerát, podľa ktorého si jednému páru ukradol notebook

– Jaký inzerát? Ukažte mi ho.

– Jednoducho sme na internete našli inzerát, v ktorom popis dokonale sedí na teba. Je tam tvoja fotka, meno, a aj podpis dokonale sedí na teba. A to že si Palimu ponúkol laptop na predaj popierať nemôžeš.

– Ale jaký inzerát? Ukažte mi ho.

– Nič ti ukazovať nebudeme. Pozri, nebudeme volať políciu, jediné čo chceme je aby si sa hneď teraz zbalil a opustil privát.

(políciu naozaj volať nehodláme, koniec koncov nás poslala do kelu, všakže?)

Co už, stejně vás nepresvědčím.

Ešte sa snažíme od neho vymámiť Rybiho externý disk, ktorý nedávno “záhadne” zmizol, no neúspešne.

Behom pár, veľmi pomaly sa vlečúcich, minút sa začína baliť a my pozorne sledujeme každý jeden jeho pohyb. Ako ho tak pozorujem, nahadzujem filozofickú pózu (ľavá ruka podopiera bradu, a práva, vodorovne so zemou, podopiera ľavý lakeť). Nieže by som práve rozmýšľal nad zmyslom života, ale táto poloha rúk pôsobí neškodne, a zároveň je skvelým východiskom pre blok a následný úder.

Našťastie všetko prebieha bez násilia, a z nového obyvateľa Žltej záhrady sa stáva obyvateľ bývalý.

Po jeho odchode je čas na “záverečnú” cigu na balkóne, a normálne mi je skoro až ľúto že nefajčím. Po pre nás celkom adrenalínovej udalosti vášnivo preberáme každý detail.

Rado určuje nové pravidlo pre hľadanie spolubývajúcich: “Od teraz nikto, koho ani jeden z nás predtým nepoznal.”