Tehotná v Amerike, aneb ako rastieme

Pred odletom do USA som sa s tetou stavila, že schudnem 10 kíl. Mám pocit, že stávku som prehrala a domov prídeme dvaja- ja a môj Igor. Ale ako mi povedala jedna kamarátka z divadla: „ Nikdy nepomenúvaj svoje brucho, lebo sa ho už nezbavíš!“ Takže meno Igor ešte nie je oficiálne.

Každopádne teta sa predsa len v niečom mýlila. Myslela si totižto, že budem stále jedávať vo fastfoodoch, čo nie je pravda, pretože nie som fastfoodový človek. Stravujem sa zdravo, až na sladké prehrešky, ktorým sa tu ťažko odoláva. Amerika je omnoho sladšia ako Slovensko. Je tu sladký chlieb, musli tyčinky sú akoby ste chrúmali cukor a cookiesky sú tiež o čosi sladšie, ale za to skvelé.

Môj najväčší prehrešok však bol, keď sme s kamarátkami išli na obed do „Sakury- all you can eat“. (Vezmete si tanierik, prejdete sa pomedzi pulty s jedlom a nakladáte. Zjete. Idete si po ďalší tanierik a takto stále nakladáte až dovtedy, kým už nevládzete alebo dokým vám čašník účtom nenaznačí, že by ste už mali odísť.) V živote mi nebolo tak zle ako vtedy. Pritom sme toho nezjedli zas až tak veľa, toľko jedla zjem aj na Vianoce, lenže nie v časovom rozpätí dvoch hodín. Ale stálo to za to- sushi, morské príšerky, krevety na mede, kuracie mäso na mede, mušličky, čínske rezance, zelenina, strašne veľa ovocia, koláčiky…

Mám pokračovať? (no možno toho na Vianoce tak veľa nezjem, keď to tak čítam) Aspoň si viete predstaviť, že sa tomu ťažko odolávalo. A kto ma pozná vie, že ja musím vyskúšať z „každého rožku trošku“. A tak sme skúšali, predýchavali a chodili nakladať na tanieriky, čo naše oči žiadali.  V podstate je to ako pri alkohole – nikdy nemiešať, lebo bude zle. A aj bolo. Stalo sa vám niekedy, že ste sa po jedle nemohli vystrieť? Že ste nemohli poriadne chodiť? Vyšli sme odtiaľ ako tri tehotné ženy, ktoré sú tesne pred pôrodom. Dobre to brucho nebolo až v deviatom mesiaci, ale ten pocit! (to som napísala, akoby som už niekedy bola tehotná, čo?)  Vtedy som si povedala, že asi nechcem byť tehotná. Tá bolesť sa nedala vydržať. Povedali sme si, že to bolo skvelé, ale boli sme tam prvý a posledný krát.

Toto prežieranie tu niekedy nemá konca. Vo všetkých podnikoch, ktoré sú tu, sa dá jesť. Ešte som tu nenašla bar,  kde sa dá iba piť. (Vlastne disco kluby, tam som jedlo nevidela, možno si ho len nepamätám) Je to taká americká ekonomika- len jedzte, veď  veľkosti oblečenia sa vyrábajú do nesmiernych rozmerov. Tak prečo by sa ľudia mali prestať prežierať, keď si môžu kúpiť pekné veci aj v maxi veľkostiach? To nie je ako u nás, že od veľkosti XXXL je všetko len čierne a neforemné. (Alebo žeby XXXL bola u nás najväčšia veľkosť?) To isté je aj s inými vecami- plážové stoličky, nákupné vozíky a tie ich veľké autá! Všetko sa tu ľuďom prispôsobuje a tí potom neriešia, že sú veľkí a bez hanby do seba ešte na pláži tlačia čipsy, sladkosti a zapijú to pivom alebo kolou.

A ja sa hanbím jesť na pláži, lebo všetci ľudia vidia moje brucho a ešte mňa ako sa napchávam! Hlavne keď idú okolo mňa nejakí vyšportovaní chlapi a usmievajú sa. Malý dodatok pre ženy- Američania nie sú príliš pekní chlapi, fakt pekných, ktorí by stáli za hriech som tu videla málo. A aj keď som nejakých videla, tak to boli sexi ocinkovia a rodiny rozvracať nechcem. No dosť bolo ženských problémov. Verím tomu, že žiadny Igor so mnou domov nepríde.

(Spoločná fotka s Igorom)

Za poskytnutie fotiek ďakujem Kristýne